Arbitrabilita pracovnoprávnych sporov v rozhodcovskom konaní – šport ako príklad

Intro:

Prejednávanie sporov medzi športovcami a športovými klubmi v prípade, ak v danom športe existoval rozhodcovský súd bolo lokalizované a charakterizované ako súkromnoprávne rozhodovanie sporov “vo vnútri” danej športovej organizácie – teda vo vnútri daného športového, zväčša národného zväzu. Ak si daný národný športový zväz takýto rozhodcovský súd v súlade so zákonom č. 244/2002 Z.z. (o rozhodcovskom konaní) zriadil, zaviazal svojich členov k povinnosti spory vzniknuté medzi členmi, alebo medzi členmi a samotným zväzom predkladať výlučne pred tento rozhodcovský súd. Dochádzalo tak k vylučovaniu právomoci všeobecného súdnictva, a športové spory ostávali “doma”, teda vo vnútri športového odvetvia. Konanie pred rozhodcovským súdom má však limity v zákone č. 244/2002 Z.z., ktorý okrem iného implicitne ustanovuje, že v rozhodcovskom konaní nie je možné prejednávať pracovnoprávne spory, čo potvrdzuje aj ustanovenie § 14 zákona č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce). Kam teda so spormi vyplývajúcimi zo zmlúv o profesionálnom vykonávaní športu v zmysle “nového zákona o športe”, ak zákonodarca špecificky ustanovil, že tieto vzťahy majú pracovnoprávny charakter, ale neplatí na nich plošne Zákonník práce? Na uvedenú otázku sa pokúsi autor nájsť odpoveď, ktorú sa pokúsi formulovať ako stručnú a jasnú a ako odpoveď s “prakticistickým ťahom na bránku”.

Vstup do problematiky:

Predkladaný príspevok má za cieľ upriamiť pozornosť na problematiku, ktorá už na prvý pohľad nie je problematikou jednej právnej otázky, jednej správnej odpovedi či dokonca jedného právneho predpisu. Predkladaná problematika sa týka predovšetkým zákona č. 440/2015 Z.z. o športe (ďalej aj „ZoŠ“), ďalej zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v z.n.p. (ďalej len „ZORK“), a taktiež zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v z.n.p. Týka sa taktiež predpisov národných športových zväzov, ktoré determinujú celú športovú oblasť, a ktorých znenie ovplyvňuje základné východiská a predpoklady danej témy. Ako napovedá nadpis príspevku, venovať sa budeme prejednávaniu a rozhodovaniu sporov v športe.

O skutočnosti, že prejednávať spory vzniknuté zo vzťahov medzi subjektmi v športe môžu jednak všeobecné civilné súdy v zmysle zákona č. 90/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“), od 1.7.2016 všeobecné civilné súdy predovšetkým podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), ale aj orgány súkromnoprávnej povahy – konkrétne rozhodcovské súdy v zmysle ZORK dnes už zrejme nie je možné viesť žiadnu zásadnú polemiku.

Podstata:

Ak sa snažíme zamerať na možnosti prejednávania sporov v športe, musíme najprv tieto vzťahy charakterizovať a pochopiť ich presahy. Je známe, že do nadobudnutia účinnosti ZoŠ dňa 1.1.2016 sme v športovej obci poznali takmer bezvýnimočne vzťahy vznikajúce medzi subjektmi iba na základe zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v z.n.p. (ďalej aj „ObZ“), alebo na základe zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z.n.p. (ďalej aj „OZ“). V rozsahu vzťahov vznikajúcich v športe tieto vznikali predovšetkým v zmluvnej rovine, buď na základe ustanovenia § 51 OZ alebo na základe ustanovenia § 269 ods. 2 ObZ ako tzv. nepomenované zmluvy (contractus inominatus). Bez akýchkoľvek polemík však môžeme tvrdiť, že išlo o občianskoprávne, prípadne obchodnoprávne vzťahy. Jedinú výnimku tvorili vzťahy športovcov v tzv. rezortných strediskách športu, ktoré boli kreované na základe špeciálneho zákonodarstva (zákon o štátnej službe). Začlenenie subjektov týchto vzťahov (zmluvných) do športového odvetvia prebiehalo a prebieha na základe zákona č. 83/1991 Zb. o združovaní občanov v z.n.p.

Vzhľadom na dnes už nespornú skutočnosť, že šport disponuje špecifickými vlastnosťami, ktoré potvrdzuje aj výslovné znenie čl. 165 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, vzťahy ktoré kreuje šport sú taktiež vzťahmi špecifickými. To oprávňuje zákonodarcu, aby pri prijímaní zákonov normujúcich športovú oblasť alebo vzťahy vyskytujúce sa v športe využíval špecifické metódy regulácie.

Ako bolo uvedené vyššie, spory ktoré vznikali v oblasti športu z občianskoprávnych alebo obchodnoprávnych sporov medzi subjektami v športe, mohli byť rozhodované pred všeobecnými súdmi, alebo pred rozhodcovskými orgánmi. To, či si konkrétny šport zriadil alebo nezriadil svoj rozhodcovský súd (ďalej aj „RS“) bolo výlučne na vôli členov daného športového odvetvia – zväzu. Ak sa dané športové hnutie rozhodlo, že takýto súd potrebuje, národný športový zväz vo forme občianskeho združenia si takýto stály rozhodcovský súd – v zmysle zákonných minimálnych náležitostí ZORK – zriadil. Čo je podstatné je ale to, že ak sa daný šport (daný národný športový zväz) rozhodol takýto RS zriadiť, súčasne si inkorporoval do svojich interných predpisov povinnosť svojich členov obrátiť sa v prípade vzniku sporu medzi členmi navzájom práve na tento RS. Týmto ustanovením uvedených povinností pre svojich členov vo svojich vnútorných predpisov zväzu dochádza k tzv. “vylučovaniu právomoci všeobecného súdnictva” konať v zadefinovaných sporoch, alebo inak povedané – k založeniu povinnosti členov zväzu predložiť spor vzniknutý medzi nimi výlučne na tento RS.

Prirodzene, takýto súkromnoprávny orgán rozhodovania sporov, konanie pred ním a samotné rozhodovanie muselo dodržiavať litery ZORK, teda konanie pred týmto rozhodcovským súdom prebiehalo na základe ZORK. Je zrejmé, že tak ako každý zákonný predpis, aj ZORK má svoje aplikačné a rozsahové limity. Ako je známe, ZORK v úvodnom ustanovení vymedzuje predmet úpravy a rozsah pôsobnosti, pričom v ustanovení § 3 taxatívnym spôsobom upravuje, ktoré spory pred RS prejednávané a rozhodované byť nemôžu.

Tento zákon upravuje

• rozhodovanie sporov vzniknutých z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, ak je miesto rozhodcovského konania v Slovenskej republike,
• uznanie a výkon tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike.

Logickým sa javí záver, že ak sú vzťahy vznikajúce v oblasti športu iba občianskoprávneho alebo obchodnoprávneho charakteru, všetky spory z nich vzniknuté môžu byť predmetom konania pred potencionálne existujúcim RS. Mení ale niečo na uvedenej skutočnosti ZOŠ?

Kde je problém?

Zákon o športe zavádzajúc tzv. trojprvkovú štruktúru statusu športovcov ktorou ustanovuje, že športovec vykonáva športovú činnosť ako (i) profesionálny športovec, (ii) amatérsky športovec alebo ako (iii) neorganizovaný športovec^[1] mení charakter vzťahov vyskytujúcich sa v športe ako takom.outo systematikou a ďalšími súvisiacimi ustanoveniami (§ 4 ods. 3) zaviedol do vzťahov v športe aj vzťahy úplne nové – vzťahy zamestnanecké. Urobil tak konkrétne tým, že ustanovuje, že profesionálny športovec ktorý vykonáva športovú činnosť pre športovú organizáciu (športový klub) v prípade, ak táto činnosť spĺňa znaky závislej práce, môže vykonávať túto činnosť iba na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu podľa ustanovenia § 47 a nasl. ZOŠ. Úprava zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu zároveň ustanovuje, že vzťah založený touto zmluvou sa považuje za vzťah pracovnoprávny – konkrétne iný pracovnoprávny vzťah^[2].  Z uvedeného vyplýva zreteľný čiastkový záver, že vzťah medzi profesionálnym športovcom a športovým klubom od 1.1.2016 nemá charakter občianskoprávny alebo obchodnoprávny, ale charakter pracovnoprávny.

Je potrebné dodať, že športovec je osobou, ktorá má príslušnosť ku športovej organizácii (ustanovenie § 3 ZoŠ – pojmy zákona o športe), pre ktorú vykonáva šport.

Ak je uvedené pravdou a ak platí ZORK v časti ustanovujúcej svoj predmet úpravy a rozsah pôsobnosti iba na občianskoprávne a obchodnoprávne, účinnosťou ZOŠ zákonodarca prakticky neumožňuje prejednávanie a rozhodovanie sporov zo zmlúv o profesionálnom vykonávaní športu pred RS, nakoľko pred RS je možné prejednávať iba spory obchodnoprávne a občianskoprávne. Tento fakt je potrebné chápať ako východisko pri ďalších úvahách o tom, kde – ako – a pred kým tieto spory môžu byť prejednávané.

Zákon o športe na jednej strane ustanovuje, že vzťah medzi športovcom a športovým klubom v prípade ak je založený zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu sa považuje za iný pracovnoprávny vzťah, zároveň však ustanovuje, že Zákonník práce ako generálny predpis pre pracovnoprávne vzťahy sa na vzťah športovca a klubu vzťahuje iba v rozsahu, ktorý zákon o športe uvádza^[3]. To znamená, že zákonodarca vytvoril pre tento pracovnoprávny vzťah medzi športovcom a klubom osobitnú úpravu v rozsahu iba (i) zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu, a (ii) iba v rozsahu ustanovení ZP, na ktoré odkazuje. Z uvedeného logicky plynie ďalší čiastkový záver a to, že akékoľvek ustanovenie ZP mimo tohto rozsahu sa na vzťah športovca a klubu neuplatní.

Na doplnenie je potrebné uviesť, že vzťahy v športe, ktoré aj po nadobudnutí účinnosti zákona o športe od 1.1.2016 budú mať aj naďalej charakter obchodnoprávny alebo občianskoprávny, arbitrabilné (prejednateľné) pred RS budú^[4].

Aké je východisko?

Chcel zákonodarca účinnosťou zákona o športe ustanoviť, že spory zo zmlúv o profesionálnom vykonávaní športu sa odklonia zo športovej obce, a nebudú môcť byť prejednávané pred žiadnym orgánom v rámci športovej samosprávy? Opak sa zdá pravdou.

Zákon o športe v ustanovení § 52 upravuje riešenie sporov v športe ako celok, pričom rozlišuje (i) riešenie sporov orgánmi športovej organizácie, (ii) riešenie sporov v priebehu súťaže a taktiež (iii) disciplinárne konanie.

§ 52 Všeobecné ustanovenia

1. Športová organizácia vykonáva v súlade s jej predpismi pôsobnosť na riešenie sporov podľa odseku 2 nad osobami s jej príslušnosťou.
2. Orgány na riešenie sporov sú oprávnené
   1. rozhodovať spory vzniknuté v súvislosti so športovou činnosťou športovej organizácie a osôb s jej príslušnosťou,
   2. ukladať sankcie a opatrenia za porušenie pravidiel súťaže, predpisov alebo rozhodnutí orgánov športovej organizácie,
   3. preskúmavať rozhodnutia orgánov športových organizácií s jej príslušnosťou,
   4. preskúmavať súlad predpisov športových organizácií s jej príslušnosťou s jej zakladajúcim dokumentom v časti, ktorá je pre tieto športové organizácie záväzná.
3. Orgány na riešenie sporov vykonávajú pôsobnosť podľa odseku 2 v súlade s pravidlami súťaže, predpismi športovej organizácie, ku ktorej má príslušnosť, medzinárodnými športovými pravidlami, predpismi a rozhodnutiami pri dodržiavaní zásad spravodlivého procesu.
4. Orgány športových organizácií rozhodujúce spory podľa odseku 2 dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo a právne zhodných prípadoch alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Z uvedených faktov je nutné vyvodiť, že vzťah medzi profesionálnym športovcom a športovým klubom založený zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu je sporom v zmysle ustanovenia § 52 ods. 2 ZOŠ – nakoľko sa týka športovej činnosti športovca a športovej organizácie pre ktorú športovec túto športovú činnosť vykonáva.

Na základe uvedeného je tento spor prejednateľný pred takýmto orgánom na riešenie sporov za nasledujúcich podmienok:

1. pred orgánom na riešenie sporov, ktorý spĺňa predpoklady zákona o športe^[5],
2. môže ísť o orgán existujúci, alebo novovzniknutý
3. je však zrejmé, že nebude môcť ísť o RS, ktorý koná na základe ZORK, nakoľko ZORK prejednanie pracovnoprávneho sporu z konania pred RS vylučuje.

Ak teda konkrétny národný športový zväz už pred účinnosťou, alebo po účinnosti ZOŠ (1.1.2016) disponuje orgánom riešenia sporov, ktorý nekoná na základe ZORK a nie je to RS, výkladom zákona o športe sa pravdepodobne dostávame k sumarizačnému zisteniu, že takýto orgán môže prejednávať aj spory vzniknuté na základe zmluvy o profeisonálnom vykonávaní športu.

Ak sme na začiatku príspevku dôvodili, že aj v prípade, ak by mal konkrétny zväz k dispozícii RS konajúci podľa ZORK, ale nie orgán v zmysle zákona o športe schopný a právomocný prejednať aj spor zo zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu – nešlo by o porušenie predpisov zväzu ak by sa profesionálny športovec alebo športový klub obrátil so sporom na všeobecný, civilný súd. Myslíme si, že ak by zákonodarca mal snahu zákonom umožniť prejednávanie vzťahov vyplývajúcich zo zmlúv o profesionálnom vykonávaní športu pred RS, musel by do zákona o športe umiestniť ustanovenie, ktoré by zakladalo arbitrabilitu týchto pracovnoprávnych sporov^[6] a vykonať tak nepriamu novelu ZORK, alebo upraviť túto otázku priamou novelou ZORK. Technikália tejto zákonnej novelizácie samozrejme ostáva v rozhodovacej právomoci zákonodarcu. Ak sa tak nestalo a zákon o športe neodkazuje na ustanovenie § 14 ZP, logickou sa javí argumentácia o záujme tieto spory “uchovať v športe”, to však pod právomocou orgánov na riešenie sporov v zmysle zákona o športe a pod právomocou RS tam, kde je to možné v zmysle ZoRK.

Autor má za to, že na základe znenia ustanovenia § 1 ods. 3 ZP^[7] zákonodarca v zákone o športe ustanovil, že vzťah založený zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu je iným pracovnoprávnym vzťahom v ktorom je vykonávaná činnosť ktorá má znaky závislej práce (§ 46 ods. 1 ZOŠ práve s výslovným odkazom na § 1 ods. 3 ZP). Z uvedeného dôvodu nie je možné považovať tento vzťah (v ktorom sa aktivuje výkon závislej práce – čo je prípad vzťahu založeného zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu) za vzťah občianskoprávny, alebo obchodnoprávny a tým dôvodiť, že tento spor je arbitrabilný pred RS. Myslíme si, že uvedený následok nie je možné prekonávať ani prílišnou snahou o extenzívny výklad ZoRK s tým, že pracovnoprávny vzťah je vzťahom občianskoprávnym. Dôvody, pre ktoré sa v ZoRK uvádzajú tak (i) občianskoprávne, ako aj (ii) obchodnoprávne spory vnímame tak, že je to z dôvodu dualizmu obligačnej – zmluvnej úpravy záväzkov tak v ObZ, ako aj OZ pričom treba mať na zreteli, že ZoRK mal pri jeho prijatí ambíciu poskytnúť právny podklad predovšetkým pre obchodnú arbitráž. Vzťahy medzi podnikateľmi však vykazujú aj občianskoprávne zmluvné vzťahy nakoľko poznáme tzv. “absolútne neobchody”, pri ktorých aj subjekty podnikateľského prostredia a charakteru musia využívať občianskoprávne zmluvné mechanizmy. Okrem uvedeného, odborná spisba v prevažujúcej miere non-arbitrabilitu pracovnoprávnych sporov potvrdzuje. Pracovnoprávny vzťah je vzťahom, v ktorom je silnejším subjektom jednoznačne zamestnávateľ, pričom zákonná možnosť zriaďovania stálych rozhodcovských súdov zamestnávateľmi by fakticky znamenala priamu možnosť arbitrovať spor “zamestnávateľským súdom” medzi silnejšou (zamestnávateľ) a slabšou (zamestnanec) zmluvou stranou, čo určite nikdy nebol zámer zákonodarcu. Myslíme si, že aj keď ustanovenie § 14 ZP spomína “súd”, nie je možné dôvodiť, že tým zákonodarca mal na mysli aj RS, ak pracovnoprávne spory nezahrnul do právomoci podľa ZoRK. Daný stav de lege lata by sme nemali prekonávať prehnaným aktivizmom vo vzťahu k extenzívnemu výkladu rozsahu aplikácie ZoRK len kvôli špecifickým vzťahom plynúcim zo zmlúv o profesionálnom vykonávaní športu. Ako riešenie sa javí novela Zákona o športe, prípadne ZoRK, kde by sa výslovne uviedlo, že “pred rozhodcovským súdom možno prejednávať spory vyplývajúce zo zmlúv podľa osobitného predpisu” (s odkazom na ZoŠ ak by sme novelizovali ZoRK, alebo s odkazom na ZoRK ak by išlo o novelizáciu ZoŠ).

Napokon, plošná otázka zriaďovania rozhodcovských súdov v zmysle ZORK pre národné športové zväzy ostáva zachovaná^[8], pričom tieto budú môcť riešiť všetky spory vyplývajúce zo vzťahov medzi členmi zväzov mimo vzťahov zo zmlúv o profesionálnom vykonávaní športu. Máme za to, že ak bude chcieť národný športový zväz vytvoriť orgán, ktorý bude mať právomoc rozhodovať aj o sporoch vzniknutých zo zmlúv o profesionálnom vykonávaní športu, bude musieť zriadiť orgán na riešenie sporov v športe v súlade so ZOŠ (ustanovenie § 52).

Poznámky pod čiarou: