Národné športové zväzy ako orgány verejnej správy – verejné subjektívne práva členov zväzov ako dôvod hybridného postavenia národných športových zväzov

ZÁUJMOVÁ SAMOSPRÁVA AKO PRIESTOR VÝKONU VEREJNÝCH SUBJEKTÍVNYCH PRÁV – NEMOŽNÁ MOŽNOSŤ?

Diskusia o charaktere národných športových zväzov je aktuálna, no je to predovšetkým interdisciplinárna téma. Je potrebné ju uchopiť z právneho hľadiska – správnoprávnou optikou (charakter športových zväzov), procesnoprávnou optikou (obrana člena národného športového zväzu voči jeho rozhodnutiam), ľudskoprávnou optikou (postavenie členov zväzu) ako aj statusovou optikou.

Ak sú národné športové zväzy obligatórne občianskymi združeniami, potom je podstatné rovnako uviesť, že problematika národných športových zväzov sa týka združovacieho práva ako celku, a v jeho subkategórii otázok záujmovej samosprávy. Pri téme tohto príspevku je nutné dať do pozornosti to, že rozlišujeme samosprávu povinnú (niekedy označovanú ako profesíjnu – s predstaviteľmi vo forme profesíjnych komôr) a samosprávu dobrovoľnú (niekedy označovanú aj ako asociačnú – teda ide o dobrovoľné spolky, združenia, asociácie a pod.). V kontextoch objektívnej reality (nielen) z uvedeného plynie, že ak má subjekt práva záujem na vykonávaní organizovanej (odhliadnime od voľnočasového – neorganizovaného športu) športovej činnosti, musí byť členom národného športového zväzu. Z uvedeného plynie, že členstvo v národných športových zväzoch sa síce zvykne označovať ako dobrovoľné, avšak, táto optika sa javí ako argumentačne a systematicky predčasná, predovšetkým práve pod váhou povinného členstva v národnom športovom zväze pri chcení vykonávania športovej činnosti ako hospodárskej činnosti (bližšie pozri: prípad Bosman) – ergo zárobkovej činnosti so symtomatickým odkazom na referenčnú normu čl. 20 Ústavy (čl. 20 ods. 1). Laik by skonštatoval, ak chceš hrať – budeš sa registrovať – člen náš.

Možný argument dobrovoľnosti združovania je naplnený rovnako skutočnosťou, že občianske združenia vznikajú na základe zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov. Pri národných športových zväzoch je však tento argument nutné doplniť o pozíciu lex specialis a teda požiadavku, že práve forma občianskeho združenia je zákonom o športe vyžadovaná podmienka organizácie športového odvetvia v rozsahu jeho riadenia – práve subjektom národný športový zväz v obligatórnej forme občianskeho združenia. V tomto smere máme za to, že národné športové zväzy sa svojím charakterom v rozsahu povinného členstva približujú postaveniu profesíjnych komôr zriaďovaných na základe osobitného zákonodarstva s povinným členstvom príslušníkov povolania (ak po získaní oprávnenia na výkon činnosti člen chce byť členom asociácie, komory a pod.), to vrátane ich úloh, ktoré na nich zákonodarca preniesol. V konečnom dôsledku, aj národný športový zväz je zriaďovaný na základe osobitného zákona (ak by teroreticky vznikol nový  šport a existovala by požiadavka jeho národnej inštitucionalizácie, členovia by zakladali združenie na základe požiadavky ZoŠ a to prostredníctvom ZoZO). Aj rešpektovaná komentárová spisba konštatuje, že ak občianske združenia zriaďované podľa súkromného práva budú realizovať prenesený výkon štátnej správy, ich rozhodnutia budú podliehať prieskumu v správnom súdnictve (Vrabko, In: n: Správny súdny poriadok. – Praha : Nakaldatelství C.H. Beck, 2018. – ISBN 9788074006784. – S. 1453-1541., str. 60). 

Skutočnosť, že v športe nie je prítomný verejný záujem dnes nie je podľa nášho názoru možné vyargumentovať, to jednak na základe znenia samotného ZoŠ (ustanovenie §2: “Verejným záujmom v športe je (1) podpora a rozvoj športu mládeže, (2) zabezpečenie prípravy a účasti športovej reprezentácie Slovenskej republiky (ďalej len „športová reprezentácia“) na významnej súťaži, (3) ochrana integrity športu a (4) podpora zdravého spôsobu života obyvateľstva.) ako aj na základe spoločenských kontextov športových súťaží a ich význame v spoločnosti. V susednej Českej republike dokonca Najvyšší súd judikoval, že “fotbalové soutěže je nutné vnímat jako záležitost celé společnosti…” (NS ČR, sp.zn. 7 Tdo 1057/2008 zo dňa 10. decembra 2008), pričom je zrejmé, že národné športové zväzy pracujú s verejným záujmom v športe. Tak napríklad ochrana integrity športu (3) prezumuje možnosť disciplinárneho trestania previnilcov, kedy ide o zreteľné prípady práce – úloh zväzov na úseku verejného záujmu v športe.

Akékoľvek pokusy o odborné závery zamerané len na niektorú z vyššie uvedených optík vnímania národných športových zväzov  je nutné označiť ako nedostatočné, či povrchné. Diskusia o charaktere národných športových zväzov je témou diskutovanou, a aj rozpornou – aj na základe odlišnej judikatúry (i) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len “NSSR”) ktorý konštatuje možnosť hybridného postavenia národných športových zväzov – teda subjektov na pomedzí verejného a súkromného práva, ergo na pomedzí rozhodovania o rýdzo súkromnoprávnych, alebo verejnoprávnych nárokoch – lepšie povedané, o súkromných – prípadne verejných subjektívnych práva (Hybridný charakter národných športových zväzov konštatoval obdobne Krajský súd v Bratislave vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 6S/85/2018 zo dňa 18 marca 2021) a (ii) novo zriadeného Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len “NSS SR”). Zatiaľ čo NSSR podrobne vo svojej ustálenej judikatúre vycizeloval situácie, v ktorých môže dochádzať k posudzovaniu národných športových zväzov akoo orgánov verejnej správy v zmysle zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj len “SSP”) pričom odôvodnil aj hybridný charakter týchto subjektov, tak NSSSR svoje dohľadové úlohy správneho súdu kasačného typu voči národným športovým zväzom odmieta. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v poslednej rozhodovacej činnosti, ktorú sme aj na tomto mieste komentovali sa od “dohľadu” nielen vo veciach disciplinárneho trestania zväzmi zo strany správnych súdov – generálne dištancuje. Z pozície nezávislého sledovateľa vývoja názorov uveďme, že kto prehliada hybridný charakter národných športových zväzov, nepozná ich skutočné úlohy a povinnosti, ktoré pre národné športové zväzy vyplývajú z osobitného zákonodarstva (áno, je ním Zákon oš športe a osobitné úlohy národných športových zväzov v ňom na zväzy prenesené zo strany štátu, ktoré sú povinné zväzy realizovať vo verejnom záujme, ktorý zákon o športe rovnako celkom presne definuje).

Zatiaľ čo autor tohto príspevku, ako aj NSSR vo svojich skorších rozhodnutiach sú za (i) existenciu verejného záujmu v športe, (ii) existencii rozhodovania NŠZ o verejných subjektívnych právach svojich členov  a (iii) postavení NŠZ ako orgánov záujmovej samosprávy konajúcej v istých momentoch (minimálne pri disciplinárnom trestaní v zmysle § 53 ZoŠ) v (iii.i) oblasti verejnej správy a tým pádom za (iv) existenciu právomoci správneho súdnictva preskúmavať tieto rozhodnutia, NSSSR túto právomoc odmieta a judikuje závery o právomoci výlučne sporového súdnictva argumentujúc výlučne súkromnoprávnym charakterom národných športových zväzov. Najvyšší správny súd SR ale neposkytol a neposkytuje odpoveď, a neurobili to ani autori stotožňujúci sa s týmto postojom NSSSR (citovaní nižšie), akou žalobou sa má domáhať subjekt práv zrušenia napr. disciplinárneho rozhodnutia národného športového zväzu výlučne v zmysle CSP. Zjednodušene povedané, strohá konštatácia, že národné športové zväzy sú súkromnoprávne entity, a rozhodujú výlučne o súkromnoprávnych právach je prejavom jednak (i) neznalosti vnútorných procesov a rozsahov rozhodovacej právomoci národných športových zväzov, (ii) ignoráciou ich hybridného charakteru, (iii) ignoráciou nutnosti existencie súdnej ochrany členov združení voči ich rozhodnutiam pričom v tomto rozsahu (iii) závery o možnosti žalovať výlučne v režime CSP a (iv) nemožnosti žalovať v rozsahu SSP – argumentom súkromnoprávneho charakteru –  teda v kasačnom systéme – takáto konštatácia je podľa nášho názoru vecne nesprávna a nelogická. Ide teda o názor vytvorený výlučne “statusovou” optikou, čo je však nutné označiť ako nedostatočné.

POZÍCIA ČLENA NÁRODNÝCH ŠPORTOÝCH ZVÄZOV:

Ak časť autorov tvrdí, že (i) národný športový zväz je rýdzo súkromnoprávny subjekt a (ii) nikdy nevystupuje v oblasti verejnej správy, podľa nášho názoru ide o priamu ignoráciu ustanovení zákoa č. 440/2015 Z.z. Zákona o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len “ZoŠ”), kde identifikujeme doslovný prenos niektorých úloh verejnej správy na národné športové zväzy – ako súkromnoprávne subjekty.

Máme za to, že v zmysle uvedených úloh národných športových zväzov je nutné konštatovať ich postavenie ako orgánu verejnej správy v mnohých z uvedených typizovaných variabilít ich úloh, to bez ohľadu na ich rýdzo súkromnoprávny charakter. Štát tu Holländerovsky “vypredal” svoje úlohy v prospech súkromnoprávneho subjektu, no to neznamená, že jeho pozícia pri realizácii týchto úloh je rýdzo súkromnoprávna, pretože to množiny dotknutých právnych statkov vstupujú verejné subjektívne práva členov zväzov. Argumentácia “správnou optikou” hovorí, že to nemusí stačiť, ak sa v prostredí zväzu nerozhoduje o verejných subjektívnych právach členov zväzov. Decízna právomoc národných športových zväzov je umiestnená v ustanovení § 19 ods. 1 písm. g) ZoŠ, pričom ich pozícia ako orgánov alternatívneho riešenie sporov je umiestnená v ustanovení § 52-54 ZoŠ:

• Národný športový zväz je športový zväz uznaný ministerstvom školstva, ktorý spĺňa tieto podmienky:
  • a) je členom medzinárodnej športovej organizácie s celosvetovou pôsobnosťou pre príslušný šport,
  • b) vykonáva výlučnú pôsobnosť pre príslušný šport na území Slovenskej republiky,
  • c) má najmenej päť súťažiacich športových klubov registrovaných v registri právnických osôb v športe a najmenej 100 aktívnych športovcov registrovaných za športový klub v registri fyzických osôb v športe,
  • d) organizuje celoštátnu súťaž dospelých a celoštátnu súťaž mládeže najmenej dva po sebe nasledujúce roky,
  • e) zabezpečuje výber a prípravu športovcov do športovej reprezentácie a ich účasť na medzinárodných súťažiach a
  • f) zabezpečuje starostlivosť o talentovaných športovcov.
• Národný športový zväz tiež
  • a) zastupuje, chráni a presadzuje záujmy príslušného športu vo vzťahu k orgánom verejnej správy, medzinárodným športovým organizáciám a iným športovým organizáciám, ktorých je členom,
  • b) navrhuje športových reprezentantov na zaradenie do rezortného športového strediska,
  • c) zaraďuje športovcov do zoznamu talentovaných športovcov podľa výkonnostných kritérií určených predpisom národného športového zväzu,
  • d) vedie a každoročne zverejňuje zoznam talentovaných športovcov, ktorý obsahuje údaje v rozsahu podľa  80 ods. 2 písm. a), b), f), k), n) až q),
  • e) metodicky riadi a usmerňuje prípravu talentovaných športovcov,
  • f) organizuje a riadi celoštátne súťaže a iné súťaže alebo ich organizovaním a riadením poveruje inú športovú organizáciu,
  • g) schvaľuje podmienky účasti športovej organizácie v súťaži podľa písmena f) a udeľuje športovej organizácii právo na účasť v nej na základe ich splnenia,
  • h) vedie zoznam športových reprezentantov, ktorý obsahuje údaje v rozsahu podľa  80 ods. 2 písm. a),b), f), k), n) až q),
  • i) určuje druhy športových odborníkov pre príslušný šport vrátane odbornej spôsobilosti vyžadovanej na vykonávanie odbornej činnosti v športe, zabezpečuje ich odbornú prípravu a overuje ich odbornú spôsobilosť,
  • j) oceňuje športovcov, ktorí dosiahli mimoriadne športové výsledky vo vrcholovom športe, a osobnosti, ktoré sa zaslúžili o propagáciu a rozvoj príslušného športu,
  • k) uznáva odbornú kvalifikáciu športových odborníkov, ak sa na uznanie príslušnej odbornej kvalifikácie nevzťahuje osobitný predpis,13)
  • l) podporuje výstavbu športovej infraštruktúry.
• Národný športový zväz vytvára svoje orgány a zabezpečuje ich činnosť podľa týchto pravidiel:
  • spory, ktoré vznikajú pri športovej činnosti národného športového zväzu a osôb s jeho príslušnosťou, riešia orgány na riešenie sporov,

Konštatácia o neexistencii postavenia národných športových zväzov ako orgánov verejnej správy rozhodujúcich – okrem súkromnoprávnych práv – aj o verejných subjektívnych právach – v sebe implikuje aj ďalší následok, ale ide o procesualistických následok. Z uvedeného názoru vyplýva procesnoprávny následok (iii) nutnosti napadnutia výsledkov rozhodovania športových zväzov jedine v zmysle CSP. To predikuje nutnosť konštatácie, že žaloby voči všetkým rozhodnutiam národných športových budú mať charakter (musia mať charakter) žalôb v zmysle ustanovenia § 137 CSP, čo však považujeme za nereálne – a prejavuje sa to práve v následkoch nesprávneho vnímania národných športových zväzov ako súkromnoprávnych subjektov nikdy (sic!) nevystupujúcich v oblastiach verejnej správy. Ak sme vyššie uviedli, že disciplinárne trestanie tak, ako je vykonávané (§53 ZoŠ) produkuje rozhodovanie o verejných subjektívnych právach svojich členov, potom je celkom zreteľné, že následky (i) rozhodovania o týchto právach, alebo následky (ii) uloženia disciplinárnych opatrení nie sú prejednateľné v sústave sporového súdnictva.

VEREJNÉ SUBJEKTÍVNE PRÁVA ŠPORTOVCOV, ŠPORTOVÝCH ODBORNÍKOV A ĎALŠÍCH ČLENOV ZVÄZOV:

Ako sme uviedli vyššie, členstvo v národných športových zväzoch definujeme ako povinné v prípade, ak subjekt práva chce vykonávať konkrétny šport – bez registrácie v národnom športovom zväze a vytovrenia členského vzťahu k zväzu (zákon o športe to nazýva a pokrýva zákonným pojmom “príslušnosť k športovej organizácii” – ustanovenie § 3 písm. k) ZoŠ) to nie je možné.

Rozvička na úvod?

Nápoveda pre pochybovačov alebo – nadhľadová optika na tunelové videnie národných športových zväzov na úvod – po prvé. Osoby, ktoré odmietajú hybridné postavenie národných športových zväzov a tvrdia, že tieto zväzy nikdy nerozhodujú o verejných subjektívnych právach by sa hneď na úvod mali zamyslieť, čo by mal vykonať v rozsahu obrany tréner – fyzická osoba, ktoré chce vykonávať “hospodársku činnosť” a realizovať svoje právo na zamestanenie a voľbu povolania (čl. 35 Ústavy) ak by mu po podaní žiadosti o registráciu národný športový zväz zaslal rozhodnutie, ktorým by túto žiadosť zamietol. Ak by platilo pravidlo, že zväz nerozhodoval o verejnom subjektívnom práve, obrana trénera voči “rozhodnutiu o neregistrácii” by mala smerovať do civilného sporového súdnictva, kde petit žaloby v zmysle ustanovenia § 137 CSP neposkytuje žiadne riešenia. Ak by aj tréner zažaloval petit “osoba XY je členom zväzu”, bolo by to aj v prípade jeho procesného úspechu nevykonateľné, pretože rozhodnutie o neregistrácii existuje, zväz ho vydal, nikto ho nezrušil, a preto sa tréner členom zväzu nikdy de iure nestane. Áno, je to čertova slučka, ktorou argumentujú s obľubou niektorí autori – o čom sa zmienime nižšie. Naproti tomu, ak uzavrieme, že zväz rozhodoval o verejnom subjektívnom práve, konal ako orgán verejnej správy, jeho rozhodnutie je preskúmateľné v režime správneho súdnictva a SSP, kasačný charakter tohto súdneho decízneho systému umožní rozhodnutie zrušiť, a dokonca zväzu prikázať registrovať trénera (prípadne nekonať v rozpore so svojim interným predpisom, či zákonom o športe pri registrácii tohto trénera). Príklad číslo dva – predstavme si, že národný športový zväz prijme predpis, v ktorom ustanoví, že súťaži sa môže zúčastniť len osoba vysoká 190cm. Skutočne ide o súkromnoprávne nároky a práva, ktoré boli týmto rozhodnutím (riadenie súťaže) dotknuté?

Namiesto siahodlhých autorských pojednaní sa presuňme do reálneho života a ukážme si situácie, kedy národný športový zväz rozhoduje o takých právach subjektov práva, o ktorých celkom jednoznačne môžeme povedať, že ide o verejné subjektívne práva:

• registrácia uchádzača o členstvo v združení za člena združenia (národného športového zväzu)
  • dotknuté: právo na vykonávanie organizovaného športu, právo na voľbu povolania, právo na voľbu zamestnania, právo vlastniť majetok.
  • poznámka: bez registrácie v národnom športovom zväze nie je možné v podmienkach Slovenskej republiky vykonávať organizovaný šport
• registrácia športového odborníka v registri športových odborníkov
  • dotknuté: právo na vykonávanie činnosti športového odborníka v konkrétnom športe (rozhodca, časomerač, tréner, asistent trénera), právo na voľbu povolania, právo na zamestananie, právo vlastniť majetok.
  • poznámka: bez registrácie za športového odborníka nie je možné vykonávať činnosti podnikateľského charakteru, ktoré sa radia medzi samostatné zárobkové činnosti v zmysle ďaňového zákonodarstva – ktoré sú naviazané na činnosti športových odborníkov.
• Vedenie, prejednávanie a udeľovanie licencií v licenčnom konaní
  • dotknuté: právo na voľbu povolania, právo na voľbu zamestnania, právo vlastniť majetok. 
  • licencia na výkon trénerskej činnosti
  • licencia na možnosť účasti v organizovanej športovej súťaži pre tieto FO
  • poznámka: bez licencie udelenej zväzom právnickým osobám nie je možné vykonávať športovú činnosť – účasť na súťažiach organizovaných výlučne národným športovým zväzom, ktorý má na toto “oprávnenie” monopol.
• Stanovovanie pravidiel účasti v športových súťažiach
  • dotknuté: právo na výkon športovej činnosti, právo vlastniť majetok, právo na voľbu povolania, právo na zamestnania.
  • športové súťaže a účasť v nich na strane fyzických osôb (športovcov a športových odborníkov) a právnických osôb (športových organizácií – klubov)
  • poznámka: tak napríklad mládežnícke športové súťaže, ktorých organizáciu preniesol štát na národné športové zväzy nie je možné považovať za rýdzo “obligačnoprávny konštrukt” členov zväzu bez výskytu verejného záujmu.
• Stanovovanie pravidiel výberu športových reprezentantov
  • dotknuté: právo vlastniť majetok, právo na voľbu povolania, právo na zamestnanie.
  • športová reprezentácia – rýdzy verejný záujem inkorporujúci práva účasti u fyzických osôb (športovcov)
• Udeľovanie disciplinárnych trestov za porušenia pravidiel športu (§ 53 ZoŠ)
  • dotknuté: právo na výkon športovej činnosti, právo vlastniť majetok, právo na voľbu povolania, právo na zamestnania.
  • poznámka: rozhodnutie zväzov vydaných v disciplinárnych konaniach má potenciál zakázať výkon športovej činnosti, zasiahnuť majetkové práva subjektov súťaže a pod.

Z uvedených praktických príkladov podľa nášho názoru celkom jednoznačne vyplýva, že národný športový zväz rozhoduje o právach subjektov práva, ktoré je nevyhnutné označiť ako verejné subjektívne práva. Ako bolo napríklad uvedené v prvej aliney, bez registrácie člena v združení – o čom národný športový zväz rozhoduje (i) samostatným rozhodnutím alebo (ii) faktickým úkonom registrácie nemôže žiadna osoba v podmienkach Slovenskej republiky vykonávať šport na organizovanej úrovni. Dotknuté je preto právo na výkon športovej činnosti organizovaným spôsobom, ako aj právo vlastniť majetok v rozsahu práva dosahovať touto činnosťou zisk /odplatu v akejkoľvek právnej podobe (mzda, odmena a pod.).

Rovnako tak druhá alinea hovorí o tom, že bez registrácie osoby ako trénera, či iného športového odborníka tejto osobe nebude umožnené vykonávať činnosť športového odborníka – trénera, asistenta trénera, rozhodcu, časomerača a pod. Ide o zreteľné verejné subjektívne právo s rovnakým rozsahu dotknutých referenčných práv – právo na výkon športovej činnosti, právo vlastniť majetok.

Ak by sme rešpektovali postoj NSSSR, že ani v jednom z uvedených prípadov nevystupoval národný športový zväz ako orgán verejnej správy – neexistuje odpoveď na otázku, akým procesným spôsobom by dotknutý subjekt v ktorého neprospech bolo rozhodnuté napadol výsledky neúspešnej žiadosti (zamietnutie žiadosti, faktický úkon neregistrácie) v režime sporového konania. Sporové konanie vzhľadom na neexistenciu kasačného charakteru nemá (!) potenciál zrušiť rozhodnutia zväzov, toto konanie môže maximálne – v zmysle systematiky žalôb v zmysle ustanovenia § 137 CSP – negovať následky vyvolané takýmito rozhodnutiami. Je ale nutné konštatovať, že zväz produkuje rozhodnutia, ktorých následky nie je možné znegovať (v prípade ich možnej právnej nedokonalosti – prípadne protizákonnosti) bez nutnosti zrušenia týchto rozhodnutí.

Je celkom zreteľné, že charakter správneho súdnictva s kasačným režimom poskytuje procesný nástroj na zrušenie týchto rozhodnutí – a na prípadné zhojenie zväzom vykonaného nesprávneho postupu. Žalovať v režime CSP napr. že subjekt XY “je členom občianskeho združenia” je závažným nepochopením procesnoprávnych súvislostí dohľadu súdnictva nad samosprávou národných športových zväzov. Ako konštatoval aj NSSR, a robil to vecne správne, je potrebné rozlišovať “hybridnú povahu” národných športových zväzov, a pri voľbe “súdu dohľadu” (SSP c.a. CSP) voliť podľa charakteru zväzom rozhodovanej veci. Logicky, ak má vrchnostenský charakter a zväz rozhodoval o verejných subjektívnych právach, žaloby musia smerovať do SSP, ak rozhodoval o súkromno

Je potrebné pripomenúť, že dôvody hľadania toho, kde budú smerovať žaloby voči občianskym združeniam je nutné vykladať v kontexte historického legislatívneho vývoja – je nevyhnutné pozrieť sa do zákona o združovaní, ktorý do roku 2016 upravoval možnosti ochrany člena združenia voči jeho rozhodnutiam.

• 15, Súdna ochrana
  • (1) Ak člen združenia považuje rozhodnutie niektorého z jeho orgánov, proti ktorému už nemožno podľa stanov podať opravný prostriedok, za nezákonné alebo odporujúce stanovám, môže do 30 dní odo dňa, keď sa o ňom dozvedel, najneskôr však do 6 mesiacov od rozhodnutia požiadať okresný súd o jeho preskúmanie. 
  • (2) Návrh na preskúmanie nemá odkladný účinok. Súd však môže v odôvodnených prípadoch výkon napadnutého rozhodnutia pozastaviť.

Rekodifikáciou civilného procesného práva došlo k vypusteniu tohto ustanovenia, pričom zákonodarca v dôvodovej správe uviedol, že právna ochrana členov voči občianskym združeniam sa nestráca, pričom zákonodarca vo veciach združovania v dôvodovej správe dokonca počítal iba s ochranou podľa SSP.’

• Vypustením ustanovenia § 15 sa neuberá právo na súdnu ochranu. 
• Súdna ochrana sa podľa povahy veci poskytne podľa ustanovení Správneho súdneho poriadku. 
• Podanie žaloby vo veciach združovania má odkladný účinok

ČIASTKOVÉ ZÁVERY – NEVYHNUTNOSŤ FINÁLNEHO RIEŠENIA?

Máme za to, že už len takýto krátky príspevok vyvrátil a potvrdil nesprávnosť prístupu NSS SR, ak tento konštatuje rýdzo súkormnoprávny charkater národných športových zväzov “statusovou optikou” občianskeho združenia založeného v režime súkromného práva, a nereflektuje pritom reálne úlohy, ktoré na národné športové zväzy preniesol štát a zákonodarca. Myslíme si, že sme rovnako potvrdili správnosť prístupu skorších rozhodnutí NSSR predtým, než bolo judikované vyššie citované uznesenie NSS SR. 

Publikácie venujúce sa vyslovene tejto problematike nie sú dostupné, prirodzene zmienky je možné nájsť vo výstupoch profesorky Gajdošovej a profesorky Košičiarovej. Dostupné sú aj ojedinelé metodologicky správno-právne izolované úvahy o charaktere národných športových zväzov a ich autonómnom postavení, ktoré je okrem toho možné označiť za publikácie za hranicou odbornej kritiky (predovšetkým nami skôr, konštantne a aj dodnes prezentovaných názorov), čo je v prípade profesorskej pozície autora o to smutnejšie konštatovanie (GÁBRIŠ, T.: Autonómia športu medzi združovacou slobodou a verejnou správou, Leges, 2022), na čo však nebudeme reagovať, pretože ich beztak pokladáme za vecne nesprávne (absolútna negácia postavenia národných športových zväzov ako hybridných orgánov a konštatácia ich charakteru bytostne v postavení súkromnoprávnych subjektov bez dotyku na verejné subjektívne práva členov zväzov) a chybné tak právne, spoločensky, ako aj inštitucionálne a procesnoprávne – to už aj len v rozsahu tu prezentovaného textu. Vo vyššie uvedenej publikácii izolované, tendenčné a bez väzby na športovú prax prezentované vnímanie národných športových zväzov výlučne statusovou optikou je nutné odmietnuť aj z dôvodu, že tieto názory v zásade absolútnym spôsobom popierajú skoršie publikácie a názory rovnakého autora (GÁBRIŠ, T.: Športové právo, 1. vyd. – Bratislava : EUROKÓDEX, s.r.o. 2011, 544s., str. 78) – pričom samozrejme ale pripúšťame, že názory Gábriša môžu zažívať dynamický vývoj, čo je v prípade vyššie citovanej publikácie zreteľné.

Ak chceme zhrnúť podstatný záver, argumentačné línie dnes konštatujúce (i) výlučne súkromnoprávny charakter národných zväzov je potrebné označiť za izolované posudzovanie charakteru športových zväzov zo správno-právneho či statusového hľadiska, bez koncepčnej väzby na pozíciu subjektov práva (členov zväzu) a nutné procesnoprávne kontexty ich ochrany voči zväzovým rozhodnutiam (a rozhodovacie limity dostupných súdnych systémov) či samotné dnes existujúce úlohy zväzov.

Slovenská republika dnes nedisponuje úpravou “spolkovej žaloby”, teda procesnoprávneho nadviazania obrany členov občianskych združení, s prípadnou špecifikáciou lex specialis pre oblasť športu. Jasná právna úprava, ktorá by uspokojovala rozhodnutím občianskych združení zasiahnuté subjekty práva v rozsahu jasnej úpravy, ako sa voči nim brániť, by bola dnes viac ako potrebná. Kasačný systém správneho súdnictva poskytuje možnosti súdneho dohľadu nad nezákonnými rozhodnutiami tam, kde je potrebné zhojiť následky nezákonných rozhodnutí zväzov vrátane (!) zrušenia predmetných rozhodnutí ak zväz rozhodoval o verejných subjektívnych právach a prikázať zväzom konať (ii) v súlade so zákonom, či (iii) v súlade s vnútorným predpisov zväzu. Ak národný športový zväz rozhodoval o právach rýdzo súkromných v decíznych štruktúrach podľa ustanovenia § 52 ZoŠ, možnosti zhojenia následkov týchto rozhodnutí poskytuje sporové súdnictvo v zmysle CSP, kde je potrebné žalovať – a žalobný návrh formulovať tak, aby meritórne rozhodnutie odstránilo stav (!) vytvorený týmto rozhodnutím zväzu, bez potreby rušiť ho – pretože rušenie rozhodnutia ani nie je v procesných a procesualistických možnostiach sporového konania.

Na záver skonštatujme, aby sme neostali nič dlžní zvyklosti uviesť svoj jasný názor na komentovanú problematiku pro futuro, že sme presvedčení o tom, že najvyššie súdne autority vrátane Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjasnia túto problematiku tak, že národným športovým zväzom potvrdia ich hybridné postavenie a potvrdia ich pozíciu orgánov verejnej správy konajúcich vo vybraných otázkach v oblasti verejnej správy, čím zavŕšia cestu začatú Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ktorej otvorený a celkom jasný štartový cieľ Najvyšší správny súd Slovenskej republiky svojim posledným z nášho pohľadu vecne nesprávnym počinom (1 Skomp/38/2022) silovo zatvára drevennými argumentačne nekoherentnými latami, hoci štartová pozícia ako aj trať bola jasná – rešpektujúc judikatúru NSSR ako aj vyššie citovanú dôvodovú správu či – logiku veci.