Odbornú verejnosť chceme v rozsahu nášho dlhodobého záujmu o oblasť alternatívneho riešenia sporov a jeho vlastností upozorniť na judikát Okresného súdu Trenčín, vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 37Cb/226/2017 zo dňa 11. júna 2021. V tomto rozhodnutí súd všeobecnej sústavy súdnictva zastavil konanie, a tretím výrokom postúpil vec Arbitrážnej komisii Slovenského zväzu ľadu hokeja, pričom súd skonštatoval, že ide o orgán alternatívneho riešenia sporov v zmysle ustanovenia § 52 Zákona o športe. Inak povedané, súd sa v tomto rozhodnutí vysporiadal s konkurenciou alternatívneho riešenia sporov a právomoci všeobecného súdnictva presne tak, ako považujeme za vecne správne.

EXISTENCIE ORGÁNU ADR VYLUČUJE PRÁVOMOC VŠEOBECNÉHO SÚDNICTVA:

Národné športové zväzy majú povinnosť zriaďovať orgány na riešenie sporov v zmysle ustanovenia § 52 Zákona o športe, pričom, ak ich zriadené majú, členovia národných športovách zväzov majú povinnosť podriadiť sa pod ich právomoc. Nepovažujeme za vecne správne ak právny zástupcovia v konaniach pred všeobecnými súdmi dôvodia možnosťou riešiť spor pred týmito orgánmi, to existenciou práva na spravodlivý súdny proces. Právo na prístup k súdu v zmysle čl. 46 Ústavy je preto reprezentované možnosťou napadnúť výsledok alternatívneho riešenia sporov na súde všeobecnej sústave súdnictva, nie možnosťou vylúčenia právomoci týchto orgánov ak sú zriadené a ak sa pod ich právomoc subjekt (tak ako žalobca) poriadil.

Súd v tejto veci uvádza:

Súd v tejto veci zistil, že spor medzi žalobcom … a žalovaným … nepatrí do prejednacej a rozhodovacej právomoci súdu, pretože zákonodarca zákonom o športe umožnil riešiť spory vzniknuté v súvislosti so športovou činnosťou športovej organizácie a osôb s jej príslušnosťou orgánom určeným na riešenie sporov. Súd zistil, že SZĽH je športovou organizáciou podľa ustanovenia § 8. ods. 1 Zákona o športe a zároveň je uznaný ako národný športový zväz, ktorému priamo zo zákona vyplýva povinnosť vytvárať orgány a zabezpečovať ich činnosť, aby boli oprávnené na riešenie sporov vzniknutých pri jeho športovej činnosťi a medzi osobami s jeho príslušnosťou.

Postúpenie veci je právnym inštitútom, garantujúcim realizáciu základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR tým, že ak súd zistí nedostatok právomoci súdov poskytnúť ochranu porušenému právu, musí z úradnej povinnosti zistiť právny režim ohrany ktorý danej veci prináleží, a postúpiť vec inému orgánu, pri ktorom predpokladá, že je jeho právomoc na poskytnutie ochrany daná.

Zo stanov a ostatných predpisov SZĽH vydaných v zmysle Zákona o športe má súd za preukázané, že SZĽH zriadil ako orgán pre riešenie sporov medzi osobami s príslušnosťou k SZĽH Arbitrážnu komisiu pre riešenie sporov, pre ktorú bolo Výkonným výborom SZĽH schválený aj poriadok pre riešenie sporov.

Vzhľadom k tomu …. rozhodol súd zastavením konania ….. Zároveň rozhodol, že po právoplatnosti tohto uznesenia bude spor postúpený na konanie príslušnému orgánu SZĽH – Arbitrážnej komisii pre riešenie sporov.

Rešpektovanie autonómie športu podporil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. sp. zn. 4 Asan/25/2018 alebo rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn.  10Asan/15/2019.

Rovnako, v oblasti futbalu rozhodnutie Okresného súdu Humenné (sp. zn. 11C/26/2018), ktoré bolo potvrdené rozhodnutím Krajského súdu v Prešove (sp. zn. 5Co/31/2019) potvrdilo právomoc Komory SFZ pre riešenie sporov ako orgánu na riešenie sporov zo zákonným základom – vylučujúc právomoc všeobecného súdnictva. Obdobne judikoval aj Okresný súd Veľký Krtíš v konaní sp. zn. 12Cb/18/2018. 

Autonómia športu v rozsahu alternatívneho riešenia sporov patrí do oblasti atypických orgánov na riešenie sporov – všeobecne známej ako Alternative dispute resolution (ADR), pričom oblasť športu je jednou z najvýznamnejších predstaviteľov ADR vôbec. Patria sem rovnako profesíjne komory, občianske združenia ako celok a ich možnosť riešiť spory svojich členov svojimi orgánmi, rozhodcovské súdnictvo, spotrebiteľské online riešenie sporov a pod. Judikatúra, ktorá bude túto existenciu ADR v oblasti športu dokladovať je neodškeirpiteľným prínosom pre právnu istotu subjektov práva. V konečnom dôsledku, tento zámer tlmočila aj dôvodová správa k zákonu o športe:

  • Cieľom navrhovanej úpravy je poskytnutie priestoru športovým organizáciám na autonómne riešenie sporov v rámci konkrétnej športovej organizácie, ako aj na ukladanie a vynucovanie disciplinárnych sankcií voči osobám s príslušnosťou ku konkrétnej športovej organizácii.
  • Vymedzujú sa kompetencie športových organizácií v rámci riešenia sporov. Rozsah týchto kompetencií pokrýva rôzne oblasti, v ktorých môže dôjsť v rámci činnosti športovej organizácie k potrebe vyriešiť spor, ktorý má základ vo vykonávaní športovej činnosti alebo sa týka činnosti športovej organizácie a pravidiel jej fungovania.
  • Legislatívnym priznaním týchto kompetencií orgánom športových organizácií sa vymedzuje a posilňuje postavenie športových organizácií a ich rozhodovacích orgánov, ako aj ich začlenenia do sústavy rozhodovacích orgánov športovej samosprávy v Slovenskej republike. 
  • Navrhovaná úprava tiež vytvára podmienky na jednotný postup takýchto rozhodovacích orgánov a podporuje právnu istotu členov jednotlivých športových organizácií tým, že zaväzuje tieto orgány konať v súlade s jej internými predpismi, s predpismi nadriadenej medzinárodnej športovej asociácie a zaväzuje orgány tejto športovej organizácie dodržiavať základné právne zásady spravodlivého riešenia sporov. 
  • V zmysle navrhovaného ustanovenia je športová organizácia oprávnená (i) rozhodovať spory vzniknuté v súvislosti so športovou činnosťou športovej organizácie, (ii) ukladať sankcie a opatrenia za porušenie pravidiel súťaže, predpisov alebo rozhodnutí orgánov športovej organizácie, (iii) preskúmavať rozhodnutia orgánov športových organizácií s jej príslušnosťou, (iv) preskúmavať súlad predpisov športových organizácií s jej príslušnosťou s jej zakladajúcim dokumentom v časti, ktorá je pre tieto športové organizácie záväzná.
  • Závažným kvalitatívny predpokladom a podmienkou pre rozhodovanie sporov orgánmi športovej organizácie je povinnosť dbať na to, aby pri rozhodovaní o skutkovo a právne zhodných prípadoch alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Predmetný ods. 4 ustanovenia § 52 zavádza svojím znením posilnenie právnej istoty osôb s príslušnosťou k športovej organizácii, nakoľko sa zákonným textom navrhovaného zákona vyžaduje vytvárať činnosťou orgánov organizácie pri riešení sporov ustálenú rozhodovaciu prax.

NEREŠPEKTOVANIE ALTERNATÍVNYCH ORGÁNOV NA RIEŠENIE SPOROV KRAJSKÝM ODVOLACÍM SÚDOM?

Absolútne nesprávne ale chápe vzťahy v športe iné – vecne nesprávne rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici (sp. zn. 43Cob/72/2021), kedy krajský súd zrušil uznesenie súdu prvej inštancie, ktorý správne – vyhodnotil nedostatok právomoci všeobecného súdnictva, zastavil konanie a postúpil vec Arbitrážnej komisii SZĽH.

Krajský súd vzťah založený Zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu nepodradil pod vzťah a spor vzniknutý v súvislosti so športovou činnosťou, a preto konštatoval, že súdy všeobecnej sústavy súdnictva majú právomoc rozhodnúť predmetný spor. Je vecne nesprávne ak konajúci súd nesleduje a odkláňa sa od rozhodnutí, ktoré ustáleným spôsobom a vecne správne rešpektujú právomoc alternatívnych orgánov na riešenie sporov zriadených zákonom. ktoré navyše zverejňujú v zmysle zákona svoje rozhodnutia potvrdzujúc tak svoju zákonom zverenú právomoc (SZĽH – Arbitrážna komisia, alebo SFZ – Komora SFZ pre riešenie sporov).

Podanou žalobou žalobca požadoval, aby sa rozhodlo o splnení povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu 3.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.000,- Eur od 26.05.2017 do zaplatenia. Právo na peňažné plnenie žalobca odvodzoval zo záväzkového vzťahu založeného Zmluvou o výkone profesionálnej športovej činnosti uzavretou dňa 02.05.2016 medzi žalobcom ako hráčom a žalovaným ako klubom v znení Dodatku č. 1 zo dňa 02.05.2016 a Dodatku č. 2 zo dňa 01.12.2016 (ďalej aj len „Zmluva“), keď podľa čl. II bod 1. Zmluvy predmetom Zmluvy bol záväzok hráča vykonávať v klube na vlastnú zodpovednosť a v mene klubu športovú činnosť profesionálneho hráča ľadového hokeja v hokejových družstvách klubu a záväzok klubu mu za túto činnosť poskytovať v zmysle Zmluvy odmenu za nižšie dohodnutých podmienok, pričom podľa čl. I. bod 1. Dodatku č. 1 zmluvné strany sa dohodli na výške nezdanenej základnej ročnej odmene 28.000,- Eur, ktorá bude vyplatená v deviatich splátkach po 3.111,- Eur (splátky august 2016 až apríl 2017) a žalobou sa žalobca domáhal odmeny za mesiac apríl 2017. Hoci v záhlaví Zmluvy zmluvné strany konštatovali, že ju uzatvárajú aj podľa zákona č. 440/2015 Z.z. o športe, spor medzi žalobcom a žalovaným nevznikol v súvislosti s vykonávaním, organizovaním, riadením, správou, podporou alebo rozvojom športu, konkrétne ľadového hokeja a netýkal sa pravidiel súťaže ľadového hokeja alebo športových pravidiel, ale spor medzi stranami vznikol z ich záväzkového vzťahu a týkal sa splnenia zmluvnej povinnosti žalovaného.

Pretože spor medzi žalobcom a žalovaným nevznikol v súvislosti s vykonávaním, organizovaním, riadením, správou, podporou alebo rozvojom ľadového hokeja, resp. pri vykonávaní, organizovaní, riadení, správe, podpore alebo rozvoji ľadového hokeja, teda nevznikol v súvislosti so športovou činnosťou, resp. pri športovej činnosti, ale vznikol zo záväzkového vzťahu medzi stranami založeného Zmluvou o výkone profesionálnej športovej činnosti uzavretou zo dňa 02.05.2016 v znení Dodatku č. 1 a Dodatku č. 2, ide o súkromnoprávny spor, ktorý patrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, a preto záver súdu prvej inštancie o nedostatku právomoci nebol správny.

Len pre úplnosť veci odvolací súd udáva, že pokiaľ žalovaný v konaní na súde prvej inštancie poukazoval na rozhodnutie Okresného súdu Humenné č.k. 11C/26/2018-38 zo dňa 29.01.2019 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 5Co/31/2019 zo dňa 06.06.2019, nešlo o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, v súlade s ktorou by zmysle čl. 2 ods. 2 CSP malo byť v tejto posudzovanej veci rozhodnuté a ktorá ustálená rozhodovacia prax je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, pričom do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj v jednotlivom, doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutínespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne sa na ne nadviazali (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/6/2017 zo dňa 06.03.2017). Navyše, šlo o rozhodovanie v skutkovo odlišnej veci.

Závery tohto odvolacieho rozhodnutia je potrebné odmietnuť ako vecne nesprávne, ktoré nereflektujú (i) právomoc alternatívnych orgánov na riešenie sporov (ii) na základe nesprávneho vyhodnotenia vzťahu z ktorého vznikol spor a jeho právneho základu (zmluva o profesionálnom vykonávaní športu) a jeho nesprávneho argumentačného “nezačlenenia” pod športovú činnosť, ktorá – takmer nesporne – zahŕňa všetky zmluvné vzťahy v zmysle zákona o športe.