V rámci už tradičnej trestnoprávnej tradície, medzinárodnej vedeckej konferencie Košické dni trestného práva VII. (2023) pod patronátom kolegu, priateľa a vedúceho katedry Trestného práva na Právnickej fakulte UPJŠ v Košiciach – prof. Sergeja Romžu sme publikovali príspevok zaoberajúci sa procesnoprávnymi kontextami trestného stíhania sudcov.
Príspevok s názvom “PROCESNOPRÁVNE KONTEXTY TRESTNOPRÁVNEJ A DISCIPLINÁRNEJ ZODPOVEDNOSTI SUDCOV V KONTEXTE SÚDNYCH KONANÍ A ICH MOŽNÉ NÁSLEDKY PRI OCHRANE PRÁVA VLASTNIŤ MAJETOK” sa niesol v rovine preverenia hypotézy, či zákonodarca vie, čo v skutočnosti zákonne prijíma, či pozná následky prijímaných inštitútov, a či ich vhodne zasadzuje do právneho poriadku – ako reflexie právnej kultúry konkrétneho spoločenstva – exupéryovsky povedané – spoločenstva ľudí.
Ak trestný čin “ohýbania práva” bol jednou z výkladných skríň rezortu spravodlivosti v rokoch 2020-2023, tak jeho aktivita vykopávala otvorené dvere, pretože niekoľko desiatok rokov existujúca disciplinárna zodpovednosť sudcov dokázala presne to isté. Predpoklad vyššie uvedenej hypotézy je, že zákonodarca o tejto skutočnosti vie.
Podotýkame, že disciplinárna zodpovednosť sudcov dokonca mohla “vyzliecť z talára” sudcu “svojvoľne uplatňujúceho právo”. Svojvoľné uplatnenie práva bolo materiálnym dôvodom pre najprísnejšiu disciplinárnu sankciu. Zákonodarcovi ale zjavne vadilo jediné – disciplinárna zodpovednosť sudcov dokázala aj uvedené, ibaže – bez trestného postihu. Tento procesnoprávny postih zavedený rezortom spravodlivosti dodnes ostáva procesnoprávne absurdný – viac uvádzame v priloženom príspevku. Logika procesnoprávneho kontextu hovorí, že zámerom nebolo reparovať (nesprávny právny názor), ale trestať osobu sudcu, čo považujeme za neprípustné. Všetci predsa poznáme situácie, kedy sa sudca – osoba ako každý z nás – v procese tvorby právneho názoru zmýli, vec po vecnej stránke vyhodnotí nesprávne, čo samozrejme – aj z pohľadu advokácie a zastupovania práv a právom chránených záujmov klientov, nepovažujeme za správne. Všetci predsa ale zároveň vieme, že nesprávny právny názor všeobecných súdov a konajúcich sudcov akejkoľvek úrovne reparujú opravné procesné systémy – apelačný, kasačný, či revízny v kontextoch Slovenskej republiky – odvolanie, dovolanie, dovolanie generálneho prokurátora, žaloba na obnovu konania, či kasačná sťažnosť. Cui bono teda znela predmetná zákonná úprava?
Príspevok na str. 371 – k stiahnutiu v pdf formáte tu: https://unibook.upjs.sk/img/cms/2023/pravf/kosicke-dni-trestneho-prava-2023.pdf
Headline – alebo ukážka z príspevku:
“Povestné svetielko na konci tunela by malo byť dosiahnuteľné vždy. Ak nie dosiahnuteľné, tak aspoň viditeľné, čo však nemusí platiť, ak sa vlak (alebo nesúci sa pasažier) v tme tunela pokazí, a zastane. Úplne opačný prípad je ale situácia, kedy vlak už vchádza do tmy pokazený, pretože svetielko na konci tunela netúži vidieť. Zákonodarca v podmienkach Slovenskej republiky nie je však v tomto prípade ani pasažierom, ani strojvedúcim či rušňovodičom, a určite nie je vlakom. Je predajcom sušienok, ktorý vo vlaku hlasno kričí, že ich predáva, v tme ich síce nevidí, a dodá ich až keď tma pominie. Okrem tmy tunela pritom zhasol všetky svetlá úmyselne.
… Ak má každý odborný výstup formulovať návrh de lege ferenda, tak je ním celkom jednoduché konštatovanie: zrušiť trestný čin ohýbania práva, bodka. Aj to je asi dôvodom, prečo až samotná Súdna rada Slovenskej republiky navrhla vláde Ustanovenie § 5 zákona č. 385/2000 Z.z. 42 Ustanovenie § 18 ods. 1 písm. a) zákona č. 385/2000 Z.z.. trestný čin ohýbania práva zrušiť a vypustiť ho z právneho poriadku Slovenskej republiky.
Salto mortale, ktoré sme mohli sledovať pri niektorých členoch právnickej obce (i) do procesu prijatia trestného činu stíhajúceho sudcov obhajujúcich tento postup a (ii) po jeho prijatí – je len smutnou pripomienkou skutočnosti, že náš národ nie je národom holubičím, a že senzácia je aj dnes stále viac ako rozvaha, odbornosť a udržateľnosť – akéhokoľvek systému na Slovensku. Že sa uvedenými činmi zákonodarcu nabúrali základné východiská trojdelenia moci v štáte, našim spoluobčanom radšej zamlčme s pocitom ich sladkej nevedomosti, a s pachuťou na jazyku pri pohľade na oltár práva, či právnej vedy. Nádej na lepšie zajtrajšky však zomiera posledná, aj keď predajca sušienok nič nevidí, hoci do vlaku presvitajú lúče krásneho dňa.”
