Problematikou unifikácie riešenia sporov v športe, ktoré by stálo “nad” národnými športovými zväzmi sme sa zaoberali vo viacerých samostatných príspevkoch, avšak plošné zodnotenie vlastností tejto úvahy sme sa zaoberali v samostatnom odbornom príspevku, ktorý sme publikovali v osbornom časopise Magoff – odbornom časopise Učenej právnickej spoločnosti už v čísle 2/2019.
Unifikácia športového riešenia sporov?
Podnadpisom tohto príspevku, alebo akousi povestnou červenou niťou, ktorá sa tiahla celým jeho obsahom by mohlo byť nasledujúce návetie: Rozhodcovské (alebo iné) súdnictvo v športe stojace nad národnými športovými zväzmi ako všeliek, alebo ako nefunkčný prvok inak (ne?)funkčného systému? Bez ohľadu na uvedené, základnou myšlienkou vzniku predkladaného príspevku bola úvaha o alternatívnom riešení sporov s možnosťou jeho unifikácie pre konkrétnu oblasť spoločenských vzťahov. O unifikovaných spôsoboch alternatívneho riešenia sporov v športe sme pojednávali už v skoršom príspevku publikovanom na stránkach MagOff (tu), avšak tento príspevok sa zameria na konkrétne formy alternatívneho riešenia sporov v športe, ktoré by pravdepodobne mohli byť športovej obci predstavené v najbližšom období.
Alternatívne riešenie sporov je definované predovšetkým zmluvnou voľnosťou, zákonnou oporou v príslušných zákonoch zriaďovania orgánov alternatívneho riešenia sporov (ďalej aj „ARS“), a na záver – dovolíme si tvrdiť – najdôležitejším vzťahom – a to vzťahom medzi výsledkami ARS a všeobecným súdnictvom Slovenskej republiky. Priebeh a kvalita, procesnoprávne súvislosti ako aj všetky ostatné otázky alternatívneho riešenia sporovo sú v mnohom závislé výlučne od zriaďovateľa a od kvality predpisov upravujúcich konkrétny typ ARS. Ako vhodne uvádzal jeden zo zakladateľov športového práva na Slovensku, JUDr. Jozef Čorba, PhD.: „Je zreteľné, že isté otázky môžu byť ponechané na úpravu iba športovým normám a právo by nemalo do nich zasahovať, ktoré otázky to však majú presne byť, závisí aj od jednotlivých štátov, od toho aký prístup k športu zvolia a akú širokú mieru autonómie ponechajú športovej samospráve – športovým zväzom.“ (ČORBA, J.: Lex sportiva ako zmluvný systém / Jozef Čorba. – Č. projektu: VEGA 1/4655/07. In: Súčasnosť a perspektívy právnej regulácie obchodných zmlúv II : zborník príspevkov účastníkov vedeckej konferencie : 19.-21.október 2009, Stará Lesná. – Košice : UPJŠ, 2009. – ISBN 9788070977828. – S. 131-147).
ZÁVEREČNÉ ZHRNUTIE?
V zmysle nadpisu poslednej kapitoly sa hodí ako vhodné uviesť: zajtrajšie noviny sa nepredávajú, ale je vhodné vedieť, že existujú. Ambícia vytvorenie strešného orgánu na riešenie sporov v oblasti športu s charakterom alternatívneho riešenia sporov dnes v sebe nesie znaky snahy o vytvorenie systému, ktorý sa naplní obsahom. Obsahom sú v tomto smere spory medzi subjektmi, ktoré sa tomuto systému podriadia. Ak sa však ale dnes tieto subjekty už – v zmysle účinného Zákona o športe – podriadili iným orgánom na riešenie sporov zväzovej úrovne, je naivné si myslieť, že tak budú chcieť urobiť aj po druhýkrát. Rovnako, ako je naivné si myslieť, že národné športové zväzy sa vzdajú existencie svojich orgánov na riešenie sporov, ktoré im prikazuje mať a zabezpečovať ich chod priamo Zákon o športe – a tým sa rovnako „vzdajú“ (lepšie povedané prídu) statusu „národných športových zväzov“. Takáto myšlienka, či prípadne predstava, akokoľvek bude tlmočená, sa zdá ako nedotiahnutá.
Ale – ako povedal predčasom jeden nemenovaný akademik a môj dobrý priateľ, zdanie sa – je sen, ale my žijeme na Slovensku.
PRÍSPEVOK DOSTUPNÝ ONLINE:
