KONIEC OBČIANSKOPRÁVNEHO KOSTLIVCA:
O tom, že občianskoprávny pojem “vymáhateľná pohľadávka” spôsobuje v žalobnej praxi, predovšetkým v praxi odporovacích žalôb zásadný problém, sme upozorňovali v samostatnom príspevku, kde sme poukázali na to, že v prístupe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky môžeme identifikovať snahu neriešiť tohto “kostlivca slovenského občianskeho práva”. Na vplyv terminologickej základne právneho poriadku a práce s obsahom pojmov komplexne sme poukázali aj v našej poslednej monografickej publikácii, pričom téma sa stala dlhodobo diskutovanou a sledovanou aj na právnických fórach. Zdá sa, že Najvyšší súd Slovenskej republiky dlhoročný horúci zemiak občianskeho práva, ako aj nadväzujúcej procesualistickej problematiky vyriešil raz, a verme – že navždy. Vyslovujeme toto želanie s vierou v ústavnoprávne procesnoprávne negatívne kontexty možného zrušujúceho rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky voči rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Máme za to, že skoršie rozhodnutie Ústavného súdu pod sp. zn. PL. US 39/2015 z 1.7.2015 nebude podkladom pre budúce prelomenie Veľkým senátom NSSR správne usporiadanej a “naprojektovanej” cesty niekoľko desiatok rokov existujúceho terminologického “hľadania” správneho obsahu jednoduchého zákonného pojmu. Nejasnosti postupu NSSR si ponechajme na posledné riadky tohto príspevku.
Pre komparáciu je zaujímavé (nižšie uvedené porovnanie) sledovať zmenu postoja Veľkého senátu NSSR na postúpenie veci zo senátnej rozhodovacej štruktúry, kedy v prvom rozhodnutí týkajúcom sa tejto problematiky (sp. zn. 1 Vcdo/4/2019) sa vecou odmietol zaoberať, kedy judikoval, že ak konajúci senát NSSR identifikuje rozdielnosť rozhodovania konkrétnej právnej otázky najvyšším súdom, konkrétne jeho jednotlivými senátmi – neostáva mu nič iné iba sa k jednému z nich prikloniť. Za tento prístup sme Najvyšší súd vo vyššie uvedenom príspevku kritizovali a vyslovili názor, že ide o protiústavný postoj.
V tomto kontexte preto pripomeňme, že to nebola tak celkom názorová “veľkosenátna” zmena dobrovoľná, pretože k “povinnosti” rozhodnúť tento spor o výklad právnej normy donútil Veľký senát Ústavný súd Slovenskej republiky (sp. zn. II. ÚS 139/2021 zo dňa 20. januára 2022), ktorý rozhodnutie Veľkého senátu sp.zn. 1 Vcdo 4/2019 zrušil (a zrušil aj tomuto uzneseniu nadväzujúce rozhodnutie senátu 6Cdo/237/2017 – dovolanie zamietajúce rozhodnutie) s imperatívom, aby Veľký senát túto vec rozhodol a odstránil spor o výklad právnej normy, ktorý je prítomný v judikatúre dovolacieho súdu.
V “novom” rozhodnutí (1 Vcdo/1/2022) vec po právnej stránke – za čo vyslovujeme veľkému senátu pochvalu hoci mu nič iné neostávalo – vyriešil a uviedol podľa nášho názoru vecne správne posúdenie.
ČASOVÁ OS CIEĽOVEJ ROVINKY NEKONEČNEJ TÉMY:
Krajský súd v Bratislave vyprodukoval konanie, v ktorom sa nestotožnil s právnym názorom Okresného súdu Bratislava (45C/80/2014-104), ktorý vo vzťahu k problematike odporovacích žalôb a termínu “vymáhateľná pohľadávka” interpretujúc tento pojem v súlade s jeho vymedzením v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/102/99 (publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2001 pod č. 44 – R 44/2001, pôvodne sp. zn. 3 Cdo/102/1999), t. j. tak, že za vymáhateľnú pohľadávku treba považovať žalovateľnú pohľadávku.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovaného zhora označeným rozsudkom rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol a vyslovil, že žalovaný má nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Na rozdiel od prvoinštančného súdu dospel k záveru, že žalobca nemal aktívnu legitimáciu v konaní o odporovacej žalobe, pretože v čase rozhodovania nemal voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, t. j. takú pohľadávku, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou. V súvislosti s tým uviedol, že sa nestotožňuje s právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí R 44/2001, v zmysle ktorého je vymáhateľnou pohľadávkou žalovateľná (dospelá) pohľadávka. Za správny považuje názor vyslovený v uznesení najvyššieho súdu zo 17. decembra 2013 sp. zn. 6Cdo/253/2012, podľa ktorého vymáhateľnou pohľadávkou je vykonateľná pohľadávka, t. j. pohľadávka priznaná veriteľovi vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, na základe ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia – exekúciu.
Do Veľkého senátu vec postúpil senát Najvyššieho súdu (sp. zn. 6Cdo/237/2017), ktorý bol toho názoru, že žalovateľná pohľadávka je výlučne pohľadávka vymáhateľná, teda rozporoval závery rozhodnutia R 44/2001, s čím dlhodobo nesúhlasíme a považujeme tento názor za vecne nesprávny. Senát 6C uviedol:
Účelom odporovacej žaloby je ochrana veriteľa spočívajúca v možnosti dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom urobený právny úkon je voči veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, potom predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu, vydaného proti dlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený.
Odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu. Z takto vymedzeného účelu a zmyslu odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Ak slúži odporovacia žaloba – ako bolo uvedené vyššie – k uspokojeniu pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, nezodpovedalo by tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, a keby išlo len o pohľadávku „dospelú“ či splatnú, teda žalovateľnú.
Aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako ani občianskoprávna doktrína, nezotrváva na takom výklade pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, aký vyplýva z rozhodnutia R 44/2001, aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako aj občianskoprávna doktrína, sa od tohto výkladu zásadne odchyľuje.
Pripomeňme si úvahy Veľkého senátu NSSR v prvom rozohdnutí sp. zn. 1 Vcdo/4/2019 zo dňa 28. apríla 2020, kedy sa vecou odmietol zaoberať a vec “vrátil na prejednanie a rozhodnutie senátu 6C”, pričom judikoval, že:
Povinnosť dovolacieho senátu predložiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu a kompetencia veľkého senátu vzniká len vtedy, ak existuje judikatórny odklon. O judikatórny odklon (rozpor) ide vtedy, ak existujú dva rozporné právne názory vyslovené v rozhodnutiach najvyššieho súdu a existuje vôľa trojčlenného dovolacieho senátu odchýliť sa od právneho názoru vysloveného v predchádzajúcom rozhodnutí. V odbornej literatúre bol zdôraznený názor, že judikatórnym rozporom je len spor o interpretáciu právnej normy (normatívny rozpor). Nie je ním teda rozpor hodnotový ani principiálny (Kuhn, Z. Konzistence judikatury jako problém právní kultury, Praha. Eurolex Bohemia 2006). S povinnosťou senátu najvyššieho súdu postúpiť vec veľkému senátu z dôvodu nejednotnosti rozhodovacej praxe sa najvyšší súd vysporiadal v rozhodnutí z 10. novembra 2016 sp. zn. 3 Cdo 174/2016 , v ktorom vyslovil názor, podľa ktorého ak trojčlenný senát zistí, že iný senát zaujal v určitej otázke odlišný názor, ktorý vec prejednávajúci senát nezdieľa, má dve možnosti, buď sa stotožní so starším právnym názorom (už ustáleným v praxi na základe publikovaného judikátu, stanoviska alebo na základe rozhodnutia veľkého senátu) a svoje rozhodnutie založí na tomto názore, alebo vec postúpi veľkému senátu. Pokiaľ ešte v určitej právnej otázke nedošlo k prijatiu (publikovaniu) stanoviska alebo judikátu, prípadne ešte nebolo vydané rozhodnutie veľkého senátu, má povinnosť postúpiť vec veľkému senátu ten trojčlenný senát najvyššieho súdu, ktorý sa mieni názorovo odchýliť (odkloniť) od skoršieho rozhodnutia iného senátu najvyššieho súd
Osobitne treba zdôrazniť, že zmyslom a účelom ustanovenia § 48 C. s. p. nie je odstránenie rozporov v aplikačnej a interpretačnej nejednotnosti, ktorá sa v rozhodovacej činnosti vyskytla pred účinnosťou C. s. p., teda pred 1. júlom 2016 (uznesenie najvyššieho súdu z 18. októbra 2016 sp. zn. 3 Cdo 136/2016).
I keď C. s. p. výslovne neupravuje postup a spôsob rozhodnutia veľkého senátu po tom, čo mu vec bola predložená podľa § 48 ods. 1 alebo ods. 3 C. s. p., veľký senát má právo i povinnosť posúdiť, či sú splnené zákonné podmienky na to, aby mu vec bola postúpená na prejednanie a rozhodnutie, teda či je daná jeho príslušnosť. K takémuto záveru dospel veľký senát už v uznesení z 18. decembra 2017 sp. zn. 1 VCdo 4/2017. Zo znenia ustanovenia § 48 ods. 1 alebo ods. 3 C. s. p., vyjadreného slovami „…postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu“ možno gramatickým výkladom vyvodiť, že veľký senát je oprávnený rozhodnúť ako v merite veci, tak v prípade, pokiaľ neboli splnené podmienky pre postúpenie veci, tiež o tom, že sa vec vracia na prejednanie a rozhodnutie senátu, ktorý ju postúpil veľkému senátu bez toho, aby boli splnené zákonné podmienky. Veľký senát je teda oprávnený urobiť nielen rozhodnutie vo veci samej (meritórne rozhodnutie), ale tiež príslušné procesné rozhodnutie, ktoré prichádza do úvahy, t. j. vrátane rozhodnutia o vrátení veci senátu, ak neboli splnené zákonné podmienky pre jej predloženie veľkému senátu. Tomuto záveru nasvedčuje aj teleologický výklad. Zmyslom a účelom zákonného konštituovania veľkých senátov kolégií najvyššieho súdu je zabezpečenie jednotnosti vlastnej judikatúry ako základného predpokladu pre zjednocovanie rozhodovacej činnosti súdov nižších stupňov, ktoré je najvýznamnejšou úlohou najvyššieho súdu ako vrcholného orgánu všeobecného súdnictva (§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých z á k o n o v ) .
Veľké senáty majú rozhodovať iba v prípadoch, ak skutočne hrozí nejednotnosť v rozhodovacej činnosti senátov najvyššieho súdu. Oprávnenie veľkého senátu vrátiť vec senátu, ktorý mu ju postúpil, ak pre postúpenie neboli splnené zákonné podmienky, možno odôvodniť aj analogickým použitím ustanovenia § 466 ods. 7 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v spojení s čl. 4 C. s. p.Pre splnenie podmienky predloženia veci veľkému senátu je však rozhodujúca existencia právneho názoru trojčlenného senátu (vysloveného v uznesení o postúpení veci veľkému senátu), ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu. Pokiaľ by existovalo rozhodnutie trojčlenného senátu najvyššieho súdu, vyjadrujúce odlišný právny názor už vyslovený iným alebo totožným trojčlenným senátom, nie je splnená zákonná podmienky uvedená v ustanovení § 48 ods. 1CSP.
V takomto prípade je naplnený dovolací dôvod podľa ustanovenia § 421 odsa.1 písm. c/ CSP, a riešenie právnej otázky, ktorá je rozhodovaná dovolacím súdom rozdielne a rozhodnutie vo veci prináleží trojčlennému senát u najvyššieho súdu . Existencia publikovaného rozhodnutie najvyššieho súdu resp. stanoviska veľkého senátu nie je zákonnou podmienkou.
… V predmetnej veci senát 6C predložil vec veľkému senátu z dôvodu rozdielneho výkladu zákonného pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ za účelom zodpovedania otázky, či sa ňou má rozumieť žalovateľná pohľadávka alebo vykonateľná pohľadávka. Odvolací súd sa pri riešení tejto otázky odklonil od názoru vysloveného v rozhodnutí R 44/2001, majúceho po jeho publikovaní v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky charakter ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Uvedený charakter však toto rozhodnutie stratilo v dôsledku následného rozdielneho riešenia predmetnej otázky v rozhodnutiach najvyššieho súdu (v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 188/2010 z 23. novembra 2011 a v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 253/2012 zo 17.decembra 2013 bol pojem vymáhateľná pohľadávka interpretovaný ako vykonateľná pohľadávka, zatiaľ čo v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 198/2010 z 27. februára 2012 a v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 69/2012 z 30. októbra 2013 bol tento pojem interpretovaný v súlade s rozhodnutím R 44/2001, t. j. ako žalovateľná pohľadávka). Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu bol preto splnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p., t. j. že dovolaním namietaná právna otázka je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že už pred postúpením veci veľkému senátu existovali na nastolenú právnu otázku v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozdielne právne názory, ktoré na jednej strane predstavovalo uverejnené rozhodnutie R 44/2001, a v súlade s ním aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 198/2010 z 27. februára 2012 a sp. zn. 2 Obdo 69/2012 z 30. októbra 2013, a na druhej strane rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 188/2010 z 23. novembra 2011 a sp. zn. 6 Cdo 253/2012 zo 17. decembra 2013. Ide teda o prípad, kedy rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, a kedy je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p. V takomto prípade vec prejednávajúci senát nemá inú možnosť, než len prikloniť sa k jednému z právnych názorov, ktoré už boli vyslovené vo vyššie uvedených rozhodnutiach najvyššieho súdu; inú možnosť nemá.Veľký senát dospel k záveru, že v danom prípade neboli splnené podmienky na postúpenie veci veľkému senátu podľa § 48 ods. 1 C. s. p., a preto vec (bez rozhodnutia) vrátil na prejednanie a rozhodnutie senátu 6 C.
Na tomto skutkovom a právnom základe následne senát 6C dňa 24. júna 2020 dovolanie zamietol, a vyjadril správnosť rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, ktorý považoval vymáhateľnú pohľadávku takú, ktorá je exekvovateľná.
ZASIAHOL ÚSTAVNÝ SÚD SLOVENSKEJ REPUBLIKY:
Ústavnou sťažnosťou bolo napadnuté uznesenie Veľkého senátu sp. zn. 1 Vcdo/4/2019, pričom po meritórnom rozhodnutí a vydaní nálezu (II. ÚS 139/2021 zo dňa 20. januára 2022 ) Ústavný súd zrušil jednak toto Uznesenie, ako aj na neho nadväzujúce uznesenie senátu 6Cdo/237/2017 zo dňa 24. júna 2020. Ústavný súd uviedol, kedy ide o spor o interpretáciu právnej normy, a prikázal Veľkému senátu odstrániť právnu neistotu reflektujúc úlohy najvyšších súdnych autorít pri zjednocovaní názorov súdov, kedy uviedol:
Dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, nie však ojedinelé rozhodnutie súdu a ani neskoršie rozhodnutie súdu v podobnej veci. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie vybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti (IV. ÚS 46/2012).
Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou, pričom úlohou najvyššieho súdu je usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Je v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, sťažnosť č. 30658/05, Baranowski v. Poľsko, sťažnosť č. 28358/95). Rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, sťažnosť č. 48553/99).
Porušenie povinnosti predložiť vec veľkému senátu danej ustanovením § 48 ods. 1 CSP nie je iba porušením tohto zákonného ustanovenia, ale s ohľadom na ustanovenie čl. 48 ods. 1 prvú vetu ústavy aj pochybením, ktoré má ústavnoprávny rozmer. Z ústavného príkazu, že „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“ ako jedného z princípov právneho štátu vyplýva, že nerešpektovanie zákona, v akom zložení má byť vec rozhodovaná, predstavuje vo svojich dôsledkoch porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy. To isté a contrario platí aj v prípade, ak bezdôvodne veľký senát odmietne vo veci mu predloženej rozhodnúť.
Spor o interpretáciu právnej normy je daný, ak sú v najmenej dvoch rozhodnutiach najvyššieho súdu vyslovené právne názory, ktoré rovnakú právnu normu interpretujú (vykladajú) odlišným spôsobom. Napriek skutočnosti, že v danom prípade veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu rozpor v interpretácii právnych noriem zistil, vo veci samej nerozhodol priamo, ale, vychádzajúc z dôvodovej správy k § 48 CSP, dospel k záveru, že chýba zákonný podklad pre jeho meritórne rozhodnutie. V eľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu tým v podstate rozhodovanie o dovolaní prípustnom podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP zo svojej právomoci vylúčil a túto zúžil len na rozhodovanie o dovolaní prípustnom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP (t. j. prípady, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu). Takýto výklad § 48 ods. 1 CSP veľkým senátom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu je ústavne neakceptovateľný. Dôvodom a účelom kreovania inštitútu veľkého senátu bolo zjednocovať judikatúru dovolacieho súdu a zvyšovať tak právnu istotu účastníkov právnych vzťahov práve v konkrétnom dovolacom konaní. Samotné znenie § 48 CSP umožňuje právnu neistotu sporových strán týkajúcu sa správnosti spôsobu vyriešenia relevantnej právnej otázky odvolacím súdom odstrániť v prebiehajúcom dovolacom konaní tak, že vyslovený právny názor bude záväzný nielen pre odvolací súd, ale stane sa názorom najvyššej súdnej autority záväzným v ďalších obdobných veciach. Prax občianskoprávneho kolégia toto legitímne očakávanie popiera a prikazuje dovolaciemu senátu o dovolaní rozhodnúť v základnej formácii, t. j. rozhodnutím (bez hyperboly) s účinkami len ďalšieho dovolacieho rozhodnutia, pridaného do množiny existujúcich (a odporujúcich si) dovolacích rozhodnutí o predmetnej otázke.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považuje námietku sťažovateľa, že veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu pochybil, keď rozhodol, že vec vracia na prejednanie a rozhodnutie senátu 6 C bez toho, aby vo veci meritórne rozhodol, za opodstatnenú. Na tomto základe ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu č. k. 1 VCdo 4/2019 z 28. apríla 2020 boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu), preto napadnuté uznesenie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
Úlohou veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bude opätovne rozhodnúť o veci, ktorá mu bola postúpená na prejednanie a rozhodnutie uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo 237/2017, majúc na zreteli účel a úlohu veľkého senátu a zabezpečiť zjednotenie dosiaľ existujúcich rozdielnych právnych názorov najvyššieho súdu v predmetnej otázke zásadného významu.
V zmysle uvedeného teda Veľký senát Najvyššieho súdu SR predmetnú vec opätovne prejednal. Treba konštatovať, že oslovené inštitúcie (ustanovenie § 48 ods. 4 CSP) v zhode s tým, čo tvrdíme aj my a to dlhodobo sa v otázke interpretácie slovnej väzby „vykonateľná pohľadávka“ zhodne priklonili k názoru, že to môže byť aj pohľadávka, ktorú ešte nemožno vymáhať prostredníctvom exekúcie. Vyslovili teda právny názor, že “vymáhateľná pohľadávka” je “žalovateľná pohľadávka”, nie “vymáhateľná pohľadávka”. Išlo o odkaz na stanoviská týchto inštitúcií, ktoré sa vyjadrovali už pre účely “prvého” veľkosenátneho rozhodnutia.
Minister spravodlivosti Slovenskej republiky vyslovil názor, že ak je z procesného hľadiska možné, aby súd v rámci konania o neúčinnosti právneho úkonu medzi dlžníkom a treťou osobou deklaroval, že existuje nesplatená pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi, potom je v takomto konaní možné priznať veriteľovi ochranu aj v prípade, ak pohľadávku, ktorú má veriteľ voči dlžníkovi, ešte nemožno vymáhať prostredníctvom exekúcie. Poukázal na historické súvislosti – cez tzv. odporový poriadok z roku 1931 (zákon č. 64/1931 Sb. konkurzný, odporovací a vyrovnací poriadok), rakúsku právnu úpravu, tzv. stredný Občiansky zákonník z roku 1950, Občiansky zákonník až po jeho novelizáciu zákonom č. 509/1991 Zb. a uviedol, že nemožno vyvodiť, že platná právna úprava sleduje rovnaký cieľ ako tá historická, a preto „vymáhateľnosť“ treba interpretovať ako „vykonateľnosť“. Denotáty „vymáhateľný“ a „vykonateľný“ sú lingvisticky rozdielne. Zatiaľ čo „vykonateľnosť“ odkazuje na exekučný titul po uplynutí paričnej lehoty na dobrovoľné plnenie, naopak „vymáhateľnosť“ odkazuje na existenciu právneho nároku v spojení s predpokladom úspešnej žalovateľnosti. Vymáhateľnosť často predchádza vykonateľnosť. Automatické zamieňanie slovnej väzby „vymáhateľná pohľadávka“ za „vykonateľnú pohľadávku“ pri interpretácii § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať za nesprávne.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky sa nestotožnil s interpretáciou vec prejednávajúceho senátu a argumentoval, že obsah slovného spojenia „vymáhateľná pohľadávka“ (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka) musí byť rovnaký ako obsah jazykovo identických výrazov uvedených v iných ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Poukázal pritom na nevymáhateľnosť výhry (§ 845 ods. 1, § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka), na skutočnosť, že „vykonateľná pohľadávka“ (osvedčená exekučným titulom) nezodpovedá pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ (inak aj „žalovateľná pohľadávka“ alebo „pohľadávka uplatniteľná na súde“), a že „vymáhateľná pohľadávka“ a „splatná (zročná) pohľadávka“ nie sú synonymá. Splatná pohľadávka totiž nemusí byť vymáhateľnou, pokiaľ ide o naturálnu obligáciu. V zmysle ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka veriteľova pohľadávka nemusí byť osvedčená exekučným titulom v čase podania odporovacej žaloby. Výklad prezentovaný senátom 6C znemožňuje účinné uplatnenie práv veriteľa, keď veriteľ nevie objektívne zabezpečiť získanie exekučného titulu najneskôr do uplynutia lehoty na podanie odporovacej žaloby; je nútený podať odporovaciu žalobu najneskôr v lehote troch rokov aj vtedy, ak v čase podania odporovacej žaloby ešte nie je skončené konanie o žalobe na plnenie voči dlžníkovi. Ak by bol exekučný titul voči dlžníkovi podmienkou pre vyhovenie odporovacej žalobe, musel by súd konajúci o odporovacej žalobe konanie (obligatórne) prerušiť, hoci takáto povinnosť mu z ustanovení C. s. p. nevyplýva. Zaoberal sa aj ďalšími úvahami – či veriteľ nevyhnutne potrebuje exekučný titul, či bude na majetok dlžníka viesť exekučné konanie, záväznosťou súdnych rozhodnutí (§ 228 C. s. p.), logickou súdržnosťou pri výklade právnych noriem súkromného práva a trestného práva postihujúcich konania v rámci majetkových vzťahov (§ 240 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov), a napokon aj právnou úpravou konkurzu, z ktorej je jednoznačné, že po vyhlásení konkurzu nie je odporovanie právnym úkonom dlžníka podmienené tým, že ukrátení veritelia majú svoje pohľadávky priznané právoplatným rozsudkom voči dlžníkovi. V závere jeho vyjadrenia uviedol, že slovné spojenie „ak ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky“ (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka) treba vykladať tak, že pohľadávka nemusí byť v čase rozhodovania súdu o odporovacej žalobe už vykonateľná (osvedčená exekučným titulom).
Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave vyslovila názor, podľa ktorého je legitímne interpretovať pojem „vymáhateľná pohľadávka“ použitý v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka v duchu rozhodnutia R 44/2001. Pojem vymáhateľnosť treba vnímať v zmysle súdnej žalovateľnosti pohľadávky. Vymáhateľnosť ako vlastnosť pohľadávky nastupuje ešte pred jej vykonateľnosťou. Tento názor vyslovila na základe gramatického, ako aj teleologického výkladu.
Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave uviedla, že argumenty vec prejednávajúceho senátu nie sú natoľko jednoznačné, aby sa ustanovenie § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníkavykladalo tak, že vymáhateľnou pohľadávkou je pohľadávka vykonateľná. Vyslovila, že z jazykového výkladu vyplýva, že má ísť o pohľadávku žalovateľnú, pričom ani účel zákona, ani systematické súvislosti, a ani požiadavka ústavne súladného výkladu si odklon od doslovného znenia zákona nevyžadujú.
Na tomto “historickom” právnom základe pristúpil ale v roku 2022 Najvyšší súd Slovenskej republiky vo “veľkosenátnej” rozhodovacej štruktúre k zmene postoja, a rozseknutiu gordického uzla tejto právnej témy, pričom v rozhodnutí sp. zn. 1 Vcdo/1/2022 (R2/2022) zo dňa 17. mája 2022 ako causa finita uviedol a zdôrazil, že
“… k zmene judikatúry najvyššieho súdu sa musí pristupovať len vtedy, ak sa tým nezasahuje do princípu právnej istoty, v nevyhnutnej miere a ak sú pre zmenu dané predpoklady. Zmena judikatúry je nevyhnutná aj v prípade, ak treba zmeniť nesprávny právny názor.
V danej veci však o takýto prípad nejde. Dôsledkom takejto interpretácie je potom záver vyslovený v druhej vete tohto uznesenia veľkého senátu, teda že vymáhateľná pohľadávka v zmysle ustanovenia § 42a odsek 1 Občianskeho zákonníka je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní.
Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že ak odvolací súd interpretoval pojem vymáhateľná pohľadávka ako vykonateľná pohľadávka, odklonil sa v tejto otázke od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolanie dovolateľa v tejto otázke možno považovať za prípustné a keďže rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, je ním podané dovolanie zároveň aj dôvodné.”
ZHRNUTIE?
“Nové” stanovisko Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky treba celkom jednoznačne privítať, pričom, myslíme si, že bude podkladom ku pokračovaniu v mnohých odporovacích konaniach, ktoré boli (v lepšom prípade) súdmi všeobecnej sústavy súdnictva prerušené, to do momentu disponovania exekučným titulom na strane žalobcu. Rovnako, bude pokladom ku právnej istote poškodených veriteľov, ktorí (konečne) po rokoch budú môcť úspešne žalovať odporovacie žaloby, hoci ich dlžník konaním poškodzuje ale oni nedisponujú exekučným titulom, pretože sa na neho ešte – v inom samostatnom súdnom konaní – nedočkali. Zdá sa, že právna istota bola posilnená, pričom ostáva veriť, že právna veda alebo ďalšia judikatúra súdov nebude mať ambíciu nosiť – ďalšie sovy do Atén.
