O tom, že najvyššie súdne autority už viackrát potvrdili hybridný charakter národných športových zväzov sme na naších stránkach informovali podrobnejšou analýzou viacerých judikátov NSSR. Argumentácia o hybridnom charaktere národných športových zväzov vychádza predovšetkým z detailného poznania postavenia týchto subjektov v štruktúre “subjektov v športe”, to na základe ich právomoci v zmysle zákona č. 440/2015 Z.z. Zákona o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len “ZoŠ”). Hybridný charakter národných športových zväzov v rozsahu ich postavenia jednak ako orgánov rozhodujúcich rýdzo o (i) súkromnoprávnych nárokov, ako aj postavenia orgánov verejnej správy pri rozhodovaní o verejných subjektívnych právach minimálne v rozsahu disciplinárneho trestania, pričom dokonca NSSR už judikoval, že ak národný športový zväz rozhoduje o vylúčení člena s vplyvom na jeho možnosť účasti v súťažiach, môže mať toto rozhodnutie orgánu združenia vrchostenskú povahu (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Cdo/124/2019 zo dňa 22. apríla 2021).
NEKOMPLEXNOSŤ ARGUMENTÁCIE
Do tohto – dá sa konštatovať ustáleného vnímania národných športových zväzov ako hlavných subjektov riadenia a správy športu ako takého – necitlivo vstupuje Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom rozhodnutí (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžk 16/2020 zo 16. decembra 2021: predseda senátu JUDr. Marián Trenčan (sudca spravodajca), sudcovia JUDr. Elena Berthotyová, PhD., a prof. JUDr. Juraj vačok, PhD.) uvádza:
Napriek faktickému takmer monopolnému postaveniu športových zväzov pri riadení súťaží v jednotlivých športoch (s ohľadom na medzinárodné štruktúry), stále ide o súkromnoprávne subjekty organizujúce záujmovú činnosť, ktoré nedisponujú osobitnou právomocou v oblasti verejnej správy. Žalovaný ako športový zväz nemá štátom sankcionovanú verejnú moc nad sťažovateľom, ktorá by mu bola zverená zákonom či všeobecne záväzným predpisom.
Účastník súťaže sa dostáva do právneho vzťahu s jej organizátorom práve dobrovoľnou účasťou v súťaži, čo sa dá považovať za kvázi- kontraktuálny vzťah, na ktorý sa potom môžu aplikovať aj právne hľadiská správneho súdu o zmluvnom základe ich vzťahu. Tento vzťah je upravený aj kogentnými ustanoveniami § 52 a § 53 zákona o športe.
Najvyšší správny súd SR v tomto judikáte absolútne nerozlišuje medzi právnym vzťahom (i) člena zväzu a zväzu, ktorý má zmluvný charakter na základe členského princípu organizácie športového odvetvia, (ii) decíznymi právomocami zväzov ktoré im vyplývajú z ustanovení § 52-54 ZoŠ, a (iii) postavením zväzov v štruktúre subjektov v športe. NSSSR nelogicky prichádza s argumentáciou, že sám Zákon o športe vylučuje postavenie NŠZ ako orgánov verejnej správy, keď to v samotnom ustanovení § 8 ZoŠ vylučuje (postavenie NŠZ ako orgánu verejnej správy). Je pritom celkom zreteľné, že systematický výklad ZoŠ hovorí o tom, že ustanovenie § 8 ZoŠ vymenúva subjekty v športe v rozsahu “športovej organizácie”, ktorou ZoŠ pojmologicky zastrešuje všetky subjekty v športe s negatívnou enumeráciou toho, že za športové organizácie sa nikdy nepovažujú orgány verejnej správy – v zmysle ich inštitucionálneho statusu. To ale nič nemení na tom, že ak zákon č. 162/2015 Z.z. správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj len “SSP”) ustanovuje (ustanovenie § 4 písm. c) SSP), že za orgán verejnej správy sa môže považovať aj orgán záujmovej samosprávy rozhodujúci o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Podstatnou je preto identifikácia, či národný šprotový zväz v konkrétnom type rozhodovania koná v oblasti verejnej správy. Ak tomu tak je, tak športová orgnizácia (za ktorú sa národný športový zväz považuje) môže byť posudzovaná a vnímaná ako orgán verejnej správy. Uvedené vnímanie potvrdzujú aj judikáty NSSR, ktorá sme prezentovali vo vyššie uvedenom a citovanom článku. Bod č. 27 rozsudku je preto nutné považovať za vecne nesprávny, ak nie popierajúci samotné základy organizácie športového odvetvia:
Keď sa sťažovateľ pokúsil komparáciou § 8 a § 16 zákona o športe dokázať, že žalovaný ako športový zväz je orgán verejnej správy v zmysle § 4 S.s.p., mýlil sa. Ustanovenie, že „športovou organizáciou nie je orgán verejnej správy”, obsiahnuté v § 8 zákona o športe, neznamená, že by inak športová organizácia orgánom verejnej správy bola. V takom prípade by aj zákonodarca pravidlo formuloval inak, teda napr. že „športová organizácia nie je orgánom verejnej správy”. Zákonodarca však v skutočnosti chcel vylúčiť pochybnosť o tom, či v prípade, že orgán verejnej správy (napríklad obec) vykonáva aj niektoré činnosti v oblasti športu, je takýto orgán ako právnická osoba zároveň aj športovou organizáciou.
Je predsa zrejmé, že zákonodarca nemusí v osobitnom zákone ustanovovať, že konkrétna právna entita “je subjektovom verejnej správy” na to, aby sa za orgán verejnej správy v zmysle SSP táto entita dala považovať. Charakter orgánu verejnej správy v zmysle SSP môže získať ktorýkoľvek subjekt aj v prípade, ak o tom osobitný právny predpis, z ktorého odvodzuje táto entita svoju existenciu (subjektivitu) neustanovuje. Samotný NSSSR pritom v tom istom rozhodnutí uvádza, že nie je vylúčené, aby NŠZ mohli mať charakter orgánov verejnej správy v istom type decízneho rozhodovania a tým pádom alternatívneho riešenia sporov, čo je ale v absolútnom rozpore s tým, čo uvádza samotný súd vyššie (v bode 26 – “Žalovaný ako športový zväz nemá štátom sankcionovanú verejnú moc nad sťažovateľom, ktorá by mu bola zverená zákonom či všeobecne záväzným predpisom”):
Kasačný súd poznamenáva, že sa nedá vylúčiť zverenie určitej rozhodovacej právomoci v oblasti verejnej správy niektorej športovej organizácii všeobecne záväzným predpisom (čo by z nej robilo orgán verejnej správy podľa S.s.p.), ale takýto charakter nemá riadenie športovej súťaže ani riešenie sporov o dodržiavaní športových pravidiel. Na tomto právnom posúdení by nič nemenilo ani to, keby kasačný súd považoval za základ vzťahu sťažovateľa a žalovaného členstvo sťažovateľa v občianskom združení (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1KO/37/2017 z 12.09.2017).
Ďalším záujímavým momentom je skutočnosť, že NSSSR judikoval, že národné športové zväzy nedisponujú verejným záujmom pri organizovaní a riadení športových súťaží, hoci ustanovenie § 2 ZoŠ v zásade explicitne ustanovuje, že športové súťaže mládeže môžu byť priamym prejavom verejného záujmu v športe, rovnako ako ochrana integrity (akýchkoľvek, nielen mládežníckych) súťaží (Verejným záujmom v športe je podpora a rozvoj športu mládeže, zabezpečenie prípravy a účasti športovej reprezentácie Slovenskej republiky (ďalej len „športová reprezentácia“) na významnej súťaži, ochrana integrity športu a podpora zdravého spôsobu života obyvateľstva.)
Sťažovateľ tiež v tejto súvislosti poukazoval na verejný záujem definovaný v § 2 zákona o športe, čím podporne argumentoval v prospech svojich tvrdení o žalovanom ako súčasti verejnej správy. Kasačný súd však má za to, že samotný fakt, že zákon definuje verejný záujem v športe (pričom dodržiavanie pravidiel súťaže by bolo možné subsumovať pod integritu športu), neznamená, že organizátor súťaže sa stáva orgánom verejnej správy. Tento verejný záujem zákonodarca okrem všeobecnej definície pretavil do (niekde až kogentnej) právnej úpravy jednotlivých práv a povinností osôb v športe, ale tieto osoby zostali súkromnými subjektmi bez verejnej moci. Opäť kasačný súd poznamenáva, že ochranu určitého verejného záujmu realizuje právny poriadok často tak, že priznáva práva a ukladá povinnosti súkromným subjektom a tak modifikuje ich zmluvnú či dispozičnú autonómiu, čím sa však súkromnoprávny vzťah nemení na vzťah nadriadenosti a podriadenosti jeho účastníkov, ktorý je typický pre verejnú správu a verejnú moc.
Ďalším sporným momentom rozhodnutia je argumentácia o tom, že aj ak by správny súd zistil, že vec nepatrí do jeho právomoci, ale mal za to, že patrí do právomoci civilného sporového súdnictva, tento kompetenčný spor nevyriešil (od 1.6.2022 SSP obsahuje nasledujúce riešenie tejto situácie – ustanovenie § 8 SSP: “Ak odsek 2 neustanovuje inak, kompetenčné spory medzi súdmi, ak je sporné, či vec patrí do správneho súdnictva, rozhoduje kompetenčný senát podľa § 11 Civilného sporového poriadku.”) – avšak, sme si vedomí, že v čase rozhodovania súdu SSP toto pravidlo neobsahoval.
Kasačný súd ďalej k námietkam sťažovateľa naznačujúcim, že správny súd popiera akúkoľvek možnosť súdnej ochrany, poukazuje na poslednú vetu 16. bodu odôvodnenia napadnutého uznesenia, kde správny súd sťažovateľa odkázal na možnosť domáhať sa ochrany jeho práv žalobou na príslušnom civilnom súde. Krajský súd sa teda zaoberal aj otázkou prístupu sťažovateľa k súdu, čím sa dotkol aj sťažovateľom naznačených ústavno-právnych súvislostí. Kasačný súd mimochodom poznamenáva, že si vie predstaviť aj sťažovateľovi priaznivejšie riešenie zo strany správneho súdu, ktorý mohol vec postúpiť civilnému súdu, ale tento nedostatok postupu súdu sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nenamietal; vytrvale sa domáhal iba toho, aby bola uznaná právomoc správneho súdu na prieskum rozhodnutia žalovaného.
Za jediné pozitívum tohto rozhodnutia možno považovať to, že rozlišuje (individualizuje) riešenie sporov v priebehu športovej súťaže, a toto rozhodovanie sporov (ako alternatívne riešenie sporov) vníma ako riešenie sporov, ktorého výsledky možno napadnúť v civilnom sporovom súdnictve. Je však negatívne, že ak sa NSSSR pokúsil o komplexný popis riešenia sporov zo strany národných športových zväzov, obmedzil sa a navyše komplexne nesprávne len na jedno z nich, a ostatné nechápe ako súčasť komplexného alterantívneho riešenia sporov v oblasti športu. Rovnako, určite nie je možné súhlasiť s tým, že rozhodovanie orgánov športového zväzu je možné považovať za administratívne konanie, pretože ide o klasické rozhodovanie orgánov záujmovej samosprávy v zmysle zákona č. 83/1992 Zb. o združovaní občanov, ak nejde o alternatívne riešenie sporov v zmysle ustanovení § 52-54 ZoŠ.
Hoci je rozhodovanie orgánov športového zväzu jeho vnútorným predpisom upravené spôsobom ponášajúcim sa na administratívne konanie (v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ S.s.p.), nejde pri riešení sporu v priebehu súťaže (podľa § 53 zákona o športe) o činnosť orgánu verejnej správy, ale o súkromno- právny akt športovej organizácie (športového zväzu), ktorá je organizátorom súťaže. Na tom nič nemení fakt, že tento mechanizmus riešenia súťažného sporu je rámcovo upravený zákonom o športe. Mnohé zákony predsa ustanovujú rôzne povinnosti a požiadavky pre rozličné právne subjekty, dokonca často aj vo verejnom záujme, ale to z dotknutých subjektov nečiní orgány verejnej správy (na tomto mieste kasačný súd na ilustráciu uvádza napríklad košatú právnu reguláciu obchodných spoločností a povinnosti ich orgánov, zákonné povinnosti zamestnávateľa, či osobitné povinnosti ustanovené tlačovým zákonom).
ZÁVER:
O tom, aké charakteristiky môže nadobudnúť národný športový zväz, aké charakteristiky má jeho decízna právomoc rozhodovania sporov (nie orgánov zväzu o jeho existencii (!) a aké charakteristiky má možnosť napadnutia výsledkov alternatívneho riešenia sporov národnými športovými zväzmi sme pojednávali komplexne v publikácii Decízne systémy – vzťahy súdnych a aalternatívnych foriem prejednania a rozhodnutia sporov.
Je však nutné konštatovať, že závery o neexistencii verejného záujmu pri riadení športových súťaží tak, ako ich konštatuje komentované rozhodnutie je nutné odmietnuť, už minimálne z dôvodu, že existenciu verejného záujmu v športe podčiarkuje aj samostatná skutková podstata trestného činu športovej korupcie (ustanovenie § 336b z.č. 300/2005 Z.z. Trestného zákona v z.n.p. ), ako aj z dôvodu zreteľného verejného záujmu pri riadení športových súťaží mládeže.
Okrem uvedeného, je úplne zrejmé, že národné športové zväzy disponujú právomocou, ktorá im – minimálne v rozsahu disciplinárneho trestania – umožňuje disciplinárne trestať svojich členov, čo je prejavom vrchnostenskej povahy tohto trestania, ktoré na národné športové zväzy preniesol štát priamo znením Zákona o športe. V tomto smere, je komentované rozhodnutie vecne nedostatočne vyargumentované, a zotrvanie na jeho záveroch nie je v zmysle právnej istoty a udržateľnosti judikatúry – správne. Ak chcel NSSSR konštatovať, že športové zväzy majú pri riadení súťaží v jednotlivých športoch postavenie súkromnoprávnych subjektov, ktoré organizujú záujmovú činnosť, nemôže ale zároveň konštatovať, že zväzy nikdy nedisponujú (žiadnou) osobitnou právomocou v oblasti verejnej správy. Je pritom zreteľné, že športový zväz má štátom sankcionovanú verejnú moc nad účastníkom súťaže, ktorá by mu bola zverená zákonom či všeobecne záväzným predpisom a to v rozsahu disciplinárneho trestania.
