Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj len “MSSR”) zverejnilo jednak v médiách, ako aj na svojej webovej stránke ciele pripravovanej novely Ústavy, ktorou má dôjsť k zmenám v súdnom systéme Slovenskej republiky, statuse sudcov, zložení a fungovaní Súdnej rady Slovenskej republiky, či Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ide predovšetkým o tieto opatrenia:

a) Najvyšší správny súd

Do sústavy všeobecných súdov má byť zaradený Najvyšší správny súd, pričom tento by mal byť obsadený 30 sudcami. O pozíciu týchto sudcov sa môžu uchádzať tak sudcovia, ako aj “nesudcovia”, čo znamená, že o pozíciu sudcu sa v tomto prípade môžu uchádzať aj advokáti, notári, právnici a pod. Okrem vybavovanie súdnej agendy bude tento súd plniť úlohy disciplinárneho orgánu pre sudcov, prokurátorov a ostatných právnických povolaní (advokáti, notári, exekútori) v zákonom stanovenom rozsahu. Ministerstvo prezentovalo myšlienku, ktorá hovorí o NSS ako o najvyššej súdnej inštancii pre oblasť správneho súdnictva, pričom, Najvyšší súd Slovenskej republiky bude najvyššou súdnou inštanciou pre oblasť občianskoprávnej, ochodnej a trestnej agendy.

Nie je zrejmé, ako plánuje ministerstvo novelizovať procesnoprávne kódexy, nakoľko zriadenie NSS si vyžaduje zásahy minimálne v Civilnom sporovom poriadku, Správnom súdnom poriadku, a prirodzene, v “statusotvých zákonov” sudcov, ako aj v zákone o súdoch.

b) Sudca – vekový cenzus pozície sudcu, zrušenie rozhodovacej imunity sudcu, previerky majetku sudcu.

V tomto rozsahu MSSR plánuje upraviť pravidlo zániku funkcie sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky po dovŕšení veku 72 rokov, a sudcu všeobecného súdnictva vo veku 65 rokov s možným predĺžením do veku 68 rokov.

Zrušenie rozhodovacej imunity sudcu je téma, ktorá si však podľa nášho názoru zasluhuje viac pozornosti. Ministerstvo spravodlivosti obhajuje jej zrušenie na základe argumentu o jej nadbytočnosti, pričom argumentuje potrebou možnosti potrestania sudcov, ktorí nerozhodujú v súlade s právnymi predpismi. Táto legislatívna aktivita MSSR sa však dotýka viacerých právnych inštitútov a rovnako viacerých vzájomných vzťahových štruktúr, to predovšetkým právnej istoty, procesnoprávnych súvislostí, systematiky opravných systémov procesného práva, pozíciou trestného práva ako prostriedku ultima ratio, a predovšetkým – dotýka sa nezávislosti súdnej moci ako jedného z prvkom trojdelenia moci v štátnom zriadení.

Ako uvádza ministerstvo: “Nie je totiž dôvod zachovávať široko koncipovanú imunitu sudcov, ktorá ich chráni aj pred svojvoľným výkladom práva hraničiacim so zneužitím moci. Takáto úprava je bežná aj v právnych poriadkoch iných krajín. Imunita sudcu pri rozhodovaní sa bude týkať len právneho názoru vyjadreného pri aplikácii veci za predpokladu, že sudca svoj záver formuluje na základe riadneho uváženia argumentov a náležite ho vysvetlí. V takom prípade sudca nemôže byť zodpovedný a takto je to aj jasne formulované v predloženom návrhu. Sudca však má byť disciplinárne a v odôvodnených prípadoch aj trestne zodpovedný za konanie a rozhodovanie, ktoré je svojvoľné, ničím nepodložené, ignorujúce znenie právnych predpisov, judikatúru a pod. ” Je otázne, či táto argumentácia nie je nosením sov do Atén, nakoľko v aktuálnom stave je rozhodnutie súdu, ak má uvedené vlastnosti svojvôle “zrušiteľné”. Procesné právo jedndoucho počíta s nutnosťou vecnej zmeny nesprávneho súdneho rozhodnutia, pričom nesprávnosť ako vada rozhodnutia môže – s istou dávkou akademickej nepresnosti a zjednodušenia – spočívať v jeho právnej alebo skutkovej chybovosti. Náprava stavu a existencie “zlého rozhodnutia” súdu prvej inštancie teda spočíva v (i) odvolacom, (ii) dovolacom alebo v (iii) konaní o povolení obnovy konania, pričom opravné systémy sú logicky zamerané – ako bolo uvedené vyššie – na opravu jeho “vecnej nesprávnosti”. Ak nápravu vecnej nesprávnosti rozhodnutia vieme dosiahnuť, je nutnou otázka, aký má cieľ a k čomu smeruje zrušenie rozhodovacej imunity sudcov, ak to nie je výlučne zavedenie možnosti trestania sudcov. Dovolíme si vysloviť obavu, že v danom prípade ide o opatrenie, ktoré môže zasahovať dokonca do systému trojdelenia moci v štáte, na ktorom je vybudované spoločenské zriadenie aj – Slovenskej republiky.

Z nášho pohľadu je dôležité dodať, že v prípade, ak sa bavíme o možnosti postihnutia sudcu za svojvoľné konanie, to je aktuálne už dnes, a je aktuálne už dlho. Ide o už aktuálne existujúcu disciplinárnu zodpovednosť sudcu v zmysle z.č. 385/2000 Z.z. o sudcoch v znení neskorších prepdisov, pričom – ako je už dlho ustálené, ide o závažné disciplinárne previnenie sudcu, to v zmysle ustanovenie § 116 ods. 2 písm. e):

  • Závažným previnením sudcu je …. svojvoľné rozhodnutie sudcu, ktoré je v rozpore s právom, ak týmto rozhodnutím sudca spôsobí značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok,
Na základe uvedeného sa môže javiť táto legislatívna aktivita MSSR ako nadbytočná. Článok 136 Ústavy hovorí, že za rozhodovanie pri výkone funkcie nemožno sudcu ústavného súdu trestne stíhať, a to ani po zániku jeho funkcie. Nie je preto zrejmé, aké argumenty hovoria o potrebe zrušenia rozhodovacej imunity sudcov, ak už dnes existujúci stav dokáže (i) rozhodnutia v ktorých pochybili po vecnej stránke “napraviť” či zrušiť (opravné systémy), a za svojvoľnosť konania (ii) disciplinárne potrestať. O to viac sporne vyznieva rovnako ambícia ministerstva spravodlivosti zavádzať “trestný čin” ohýbania práva – ako osobitný trestný čin zameraný na sudcov. Máme za to, že okrem toho, že tento trestný čin ignoruje možnosti (i) medzier v práve či potreby (ii) sducovského dotvárania práva v prípadoch “hard cases”, existencia tohto trestného činu podľa nášho názoru nie je nástrojom “ultima ratio”, ktorým by trestnoprávne trestanie malo byť. Neštandardné, či “nové” alebo “prekvapujúce” rozohodnutia súdov zasahujúce do právnej istoty (a teda od toho, čo očakávajú strany sporu) pripúšťa aj procesnoprávna náuka, čo sa prejavilo aj v čl. 2 ods. 3 Civilného sporového poriadku (Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu). Vyjadrujeme subjektívnu obavu, že existencia trestnoprávneho stíhania sudcov a existencia trestného činu ohýbania práva nedokáže koexistovať s inými právnymi inštitútmi nášho právneho poriadku, čo podstatným spôsobom podčiarkuje aj ďalšie ustanovenie CSP, a to celý čl. 4 CSP ako základné “aristotelovské” východisko procesnoprávnej úpravy “postupu sudcu” pri výkone súdnictva:
  • (1) Ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.
  • (2) Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

Záverom poukazujeme na argument MSSR, že imunitou sudcov budú sudcovia disponovať iba v prípade, ak svoje rozhodnutie náležite odôvodnia (Imunita sudcu pri rozhodovaní sa bude týkať len právneho názoru vyjadreného pri aplikácii veci za predpokladu, že sudca svoj záver formuluje na základe riadneho uváženia argumentov a náležite ho vysvetlí). Vyjadrujeme subjektívnu obavu, či MSSR neuniklo z pozornosti, že v procesnoprávne náuke ale aj v rozhodovacej činnosti súdov existujú rozhodnutia vydávané bez odôvodnenia, čoho následkom je, že podmienku predpokladanú MSSR vo vzťahu k “zachovaniu imunity” nebude môcť sudca v konkrétnych prípadoch objektívne splniť. Okrem uvedeného, zavádzanie trestného činu, ktorý hovorí o “odklonení” sa od judikatúry, či “ignorovanie znenia právnych predpisov” (rozhodovanie, ktoré je svojvoľné, ničím nepodložené, ignorujúce znenie právnych predpisov, judikatúru a pod.) nie je podľa nášho názoru udržateľné, pretože orgán činný v trestnom konaní alebo entita rozhodujúca o trestnoprávnej zodpovednosti sudcu nemôže určovať, aký význam má objektívne právo, čo je jeho obsahom, v čom konajúci sudca postupoval “nesprávne”. Sudca konajúci o trestnej zodpovednosti sudcu za vyššie uvedené konanie nie je spôsobilý vyslovovať v čom sa – a od čoho sa – konajúci sudca odklonil, pretože súd by bol v tomto prípade “vykladateľom” objektívneho práva, čo na druhej strane zasahuje do slobody výkonu povolania sudcu, ktorý by bol v takomto konaní obžalovaný z “trestného činu (napr.) ohýbania práva”.

  • Čl. 144
    • (1) Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Môžeme zhrnúť, že trestnoprávny postih sudcu tak, ako ho navrhuje MSSR nedokáže po vecnej stránke zmeniť súdne rozhodnutie, ktoré sa stalo podkladom trestnoprávneho postupu voči sudcovi, pretože – z tlmočených cieľov MSSR to ani nie je cieľom tohto trestnoprávneho postihovania sudcov. Záverom tejto úvahy uveďme subjektívne presvedčenie, že navrhovaná legislatíva trestnoprávneho trestania sudcov v podmienkach Slovenskej republiky obsahuje také štrukturárlne vlastnosti, ktoré z nej robia zákonnú úpravu, ktorá môže byť v rozpore s Ústavou a princípmi, na ktorom je existencia nezávislého a nestranného súdneho systému Slovenskej republiky, vybudovaná. Ak sa bavíme z časti o abstraktných kategóriách, potom musíme konštatovať, že navrhovaná úprava z nášho pohľadu zasahuje do materiálnoprávneho jadra Ústavy v súvislosti s pozíciou sudcov, ich práv, a tým pádom aj do práv každého účastníka súdneho konania, ktorý sa s vecou ako dominus litis obracia na štátny orgán s požiadavkou na jeho prejednanie a rozhodnutie, nakoľko trestnoprávna zodpovednosť sudcu ovplyvňuje konanie o veci samej. Ministerstvo rovnako neodprezentovalo následok možnej existencie trestnoprávneho postihu sudcu v nadväznosti na inštitút zákonného sudcu – bude alebo nebude mať vplyv trestnoprávne potrestanie sudcu na ďalšiu (i) existenciu súdneho rozhodnutia, ktoré tvorilo podklad k trestnoprávnemu postupu voči sudcovi, či na (ii) zákonnosť tohto sudcu v potencionálnom ďalšom priebehu súdneho konania napr. po zrušujúcom odvolacom, dovolacom alebo ústavnom súdnom rozhodnutí? Ako je možné vidieť, uvedené legislatívne ciele MSSR vytvárajú viacero otáznikov, ako poskytujú odpovedí, čo pri tak závažnom kroku ako je zmena Ústavy nie je z nášho pohľadu správne.

c) Súdna rada Slovenskej republiky

Povinné ustanovovanie 9 nesudcov zo strany Vlády, Národnej rady SR a prezidenta SR mení zloženie Súdnej rady Slovenskej republiky v tom smere, že ako najvyšší orgán riadenia a správy súdov bude zložený z 9 sudcov a 9 nesudcov, čo zo subjektívneho pohľadu nepokladáme ako správne. Možnosť ustanoviť do Súdnej rady SR nesudcu pritom v zmysle z.č. 185/2002 Z.z., a jej ustanovenia § 3 ods. 2 existuje už dnes:

  • Národná rada, prezident a vláda ustanovia za člena súdnej rady spravidla osobu, ktorá nie je sudcom.

Odôvodnenie potreby zmeny možnosti na povinnosť ustanoviť do Súdnej rady nesudcu zatiaľ zo strany MSSR nebolo odbornej spoločnosti relevantne vysvetlené.

Návrh ústavného zákona pridáva súdnej rade novú ústavnú kompetenciu, a to konať vo veciach majetkových pomerov sudcu. Cieľom je odstrániť doposiaľ neželaný a z pohľadu kontroly riadneho výkonu súdnictva neefektívny právny stav, kedy súdna rada, ako orgán verejnej kontroly súdnictva, nie je oprávnená kontrolovať okrem majetkového prírastku samotný pôvod majetku a jeho statočnosť. Preverovať majetkové pomery sudcu a tiež prijímať stanoviská k sudcovskej spôsobilosti bude môcť súdna rada na základe vlastného konania a preverovania ňou zaobstaraných alebo od štátnych orgánov vyžiadaných podkladov a vyjadrenia dotknutej osoby. Súdna rada bude môcť na základe uvedeného autonómne určiť typ a počet podkladov, aké pre účely preverenia majetkových pomerov sudcu potrebuje, aké informácie si od ktorých orgánov verejnej moci vyžiada a sama tieto informácie vyhodnotí.

Otázne je rovnako, či Súdna rada môže pri preverovaní jednotlivých sudcov postupovať rozdielne, či môže zbierať o rôznych sudcoch rôzne údaje, a na základe nich následne rozhodovať. Otvára sa podľa nášho názoru na základe uvedeného rovnako otázka ústavnej konformity postupu, kedy súdna rada podá alebo nepodá návrh na vymenovanie sudcu prezidentovi SR (ustanovenie § 7 Zákona o sudcoch: Súdna rada podá prezidentovi návrh na vymenovanie sudcu, len ak ide o osobu, ktorá spĺňa predpoklady podľa § 5 ods. 1 a 3.) na základe podkladov, ktoré si pri sudcovi A vypýtala, ale pri sudcovi B nevypýtala. V tejto spojitosti vyslovujeme taktiež obavu, že verejnosti tlmočené možnosti preverovať aj rodinných príslušníkov sudcov a ich príjmy podľa nášho názoru narážajú na ústavnoprávne limity ochrany týchto rodinných príslušníkov ako fyzických osôb, a ich práv (napr. podnikania, práva vlastniť majetok a pod.).

d) Ústavný súd Slovenskej republiky   

Zmeny sa týkajú tak oblasti (i) konania pred Ústavným súdom, ako aj (ii) zloženia v rozsahu ustanovovania do funkcií sudcov Ústavného súdu.

Myšlienku zavedenia ústavnej kontroly súladnosti právnych predpisov na základe podaného návrhu vítame. Návrh hovorí, že sťažovateľ sa bude môcť na ústavný súd spolu s ústavnou sťažnosťou obrátiť rovno aj s návrhom, na základe ktorého by senát ústavného súdu inicioval konanie o súlade právnych predpisov. Ak sa teda senát Ústavného súdu na základe návrhu sťažovateľa bude domnievať, že zákon alebo iný predpis je v rozpore s Ústavou SR, bude sa môcť obrátiť na plénum ústavného súdu, ktoré posúdi súlad napadnutého zákona s Ústavou SR. S prihliadnutím na aktuálnu zaťaženosť Ústavného súdu SR navrhuje MSSR odložiť účinnosť tohto inštitútu k 1. januáru 2025.

Návrh ústavného zákona ruší možnosť tzv. procesného zamietania návrhu na začatie konania, t.j. možnosti „dohodnutia sa na nedohodnutí“. Účelom navrhovaného nového znenia je predchádzať prípadom odmietnutia spravodlivosti. Tým pádom povinnosťou Ústavného súdu SR v pléne bude nájsť dohodu a kvórum pre pozitívne alebo negatívne rozhodnutie o danom návrhu (či už sudcu spravodajcu, alebo samotného navrhovateľa).

Navrhovaná reforma zloženia ústavného súdu zahŕňa:

  • nanovo formulované podmienky pre vymenovanie sudcu ústavného súdu (bezúhonnosť, morálny kredit, právna prax), 
  • zvýšenie kvóra pre voľbu kandidáta na sudcu ústavného súdu (kvalifikovaná väčšina – teda 76 poslancov), 
  • verejné hlasovanie o kandidátoch na sudcov ústavného súdu.