V nasledujúcom príspevku by sme radi poukázali na niektoré úskalia a súvisiace interdisciplinárne súvťažnosti podstaty úvah prezentovaných Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republik, ktoré okrem Porgramového vyhlásenia vlády na roky 2020-2024 prezentovalo úmysel zaviesť akýsi extralegálny korekčný mechanizmus výkonu súdnictva v podobe úvah nad možnosoťu zavedenia trestného činu ohýbania práva. Tak napríklad, Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková uvádza: „Pre budúcnosť zvažujeme aj prijatie trestného činu ohýbania práva, pri ktorom podstatou pre spáchanie tohto trestného činu bude, že sudca rozhodne v zjavnom rozpore so zákonom v prospech či neprospech účastníka konania na súde. (https://dennikn.sk/minuta/1848585/) . Bolo by prínosné, aby odborná verejnosť poznala argumenty hovoriace o tom, čo je účelom prijatia takéhoto právneho inštitútu, čo má korigovať, resp. aké majú byť jeho korekčné vlastnosti. Podstatnou je rovnako úvaha, ktorou čiastočne predbiehame metodologickú štruktúru tohto príspevku a to, či cieľ, ku ktorému Ministerstvo pri ohýbaní práva smeruje nie je vlastne účelom opravných súdnych systémov. Ak môže odvolací súd v rozsahu všeobecného súdnictva tak civilného ako aj trestného – napraviť vady právneho posúdenia súdu prvej inštancie, potom (i) cieľ zákonodarcu možno označiť ako nadbytočný. Ak môže dovolací súd v rozsahu všeobecného súdnictva napraviť vady právneho posúdenia odvolacieho súdu, potom (ii) cieľ zákonodarcu možno označiť ako nadbytočný, vytvárajúci jediný cieľ a to – kontrolu súdneho rozhodovania. Ak môže Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní na základe sťažností fyzických a právnických osôb vysloviť, že konkrétnym rozhodnutím bolo zasiahnuté do ústavou garantovaných práv fyzických a právnických osôb, nakoľko právne posúdenie súdom všeobecnej sústavy súdnictva nebolo správne, potom je nutné konštatovať, že (iii) cieľ zákonodarcu možno označiť ako nadbytočný, vytvárajúci jediný cieľ a to – kontrolu súdneho rozhodovania, ktorú dnes Slovenská republika pozná, ktorá je súdnemu systému ako celku imanentná v rozsahu a podstate opravných súdnych systémov a ktorá je – dá sa zjenodušene konštatovať – podstatou – ústavného súdnictva.
Podstatu, ktorú chce MSSR týmto právnym inštitútom zaviesť je možnosť sankcionovania – preverenia – postihovania sudcov za – dovolíme si tvrdiť – výklad právneho predpisu a jeho aplikáciu na prejednávaný prípad, resp. za vyslovený právny názor. Trestnoprávnymi aspektmi trestného činu ohýbania práva, ktorý dnes existuje v spolkovej republike Nemecko sa už zaoberal Šamko (http://www.pravnelisty.sk/clanky/a833-trestny-cin-prekrucania-ohybania-prava) pričom v tomto príspevku nie je cieľom zaoberať sa jeho trestnoprávnymi vlastnosťami s prihliadnutím na nemecké znenie.
Podstatou predkladané príspevku je upozornenie na to, koľkých právnych predpisov sa uvedená úvaha dotýka, ako zasahuje do pozície sudcov, ako môže ovplyvniť rozhodovací proces. Kľúčovou podstatou úvah, ktoré nás viedli k myšlienkam nad uvedenou problematikou je, že uvedený cieľ chce zaviesť nový právny inštitút, ktorý sa môže ex post (spätne) aplikovať na právny názor vyslovený sudcom, a ktorým chce zákonodarca postihovať sudcov za ničím neodôvodnenú aplikáciu (výklad?) zákonov de lege lata na prípad in concreto.
NIEKTORÉ ZÁSADNÉ OTÁZKY, KTORÉ BY NEMALI OSTAŤ NEVYPOČUTÉ:
Môžeme s verejne dostupných informácií reálne konštatovať, to s istou dávkou akademickej nepresnosti sa MSSR snaží zaviesť zákonnú úpravu možnosti vyslovenia, že konkrétny sudca alebo sudkyňa konali v rozpore so zákonom tým, že vyslovili svoj právny názor v konkrétnej prejednávanej veci. Cieľ tejto legislatívnej činnosti sa javí byť ako zásadný, predovšetkým k viacerým zásadným otázkam, ako napr.
- Kto bude vyhodnocovať, čo je “ohýbanie práva”?
- Bude to trestný súd – ak tento inštitút predstaví ministerstvo spravodlivosti ako trestnoprávny inštitút?
- Bude to civilný súd – ak tento inštitút predstaví ministerstvo spravodlivosti ako civilnoprávny inštitút?
- Ako dokáže trestnoprávny súd vyhodnotiť nesprávnosť aplikácie, výkladu a použitia právnej normy civilným súdom a ako dokáže trestnoprávny súd vyhodnotiť a v rámci obiter dictum uviesť správny spôsob aplikácie, výkladu a použitia právnej normy?
- Ako dokáže civilnoprávny súd vyhodnotiť nesprávnosť aplikácie, výkladu a použitia právnej normy trestným súdom a ako dokáže civilnoprávny súd vyhodnotiť a v rámci obiter dictum uviesť správny spôsob aplikácie, výkladu a použitia právnej normy?
- Akými extralegálnymi kategóriami bude môcť argumentovať subjekt “kontroly” sudcovského rozhodovania, ak bude chcieť vyhodnotiť “nesprávnosť” konkrétneho právneho názoru?
Zásadnými sa voči pripravovanej novele javia aj nasledujúce argumenty, s ktorýmu pracuje dostupná právna veda už viac ako by sa mohlo zdať, nakoľko prvopočiatky zákazu znuežitia práva siahajú do rímskeho práva.
- Zneužitie práva ako právny inštitút je rýdzo súkromnoprávna zásada
- Zneužitie práva v rovine verejného práva sa pripúšťa subjektom pri realizácii tzv. verejných subjektívnych práv
- ide o prípady výkonu práva na súdny proces, zneužívanie procesnoprávnych práv subjektu, práv subjektu povedzme v stavebnom, vodohospodárskom konaní a pod.
SOVA V ATÉNECH, DREVO V LESE, ALEBO – KEĎ JE POLIEVKA DRAHŠIA AKO MÄSO:
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a predovšetkým jeho legislatívny odbor musí byť pri zavádzaní tohto právneho inštitútu dôsledný, a predovšetkým odbornú verejnosť musí presvedčiť o potrebe zavedenia právneho inštitútu, ktorým sa chystá hodnotiť a vytvoriť možnosť vyhodnocovať rozhodovací proces sudcov súdov všeobecného súdnictva Slovenskej republiky. Ak má byť cieľom prejednávanej novely povedať, že chceme postihnúť sudcu ak v konkrétnej prejednávanej veci vysloví, že občianske združenie nie je právnická osoba, tak predmetný návrh je jednoducho nosením sov do Atén. Na záver niekoľko myšlienok z nálezu ÚSSR, sp. zn. PL. ÚS 17/08 zo dňa 20. mája 2009, v ktorom okrem iného judikoval neústavnosť vplyvu výkonnej moci na obsadenie špecializovaného trestného súdu:
Ústava definuje dva podstatné atribúty súdnictva vSlovenskej republike – nezávislosť a nestrannosť. Nezávislosť súdnej moci a sudcu znamená, že iné orgány verejnej moci nemajú nijaké oprávnenie vydávať príkazy, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Nezávislosť má zásadný význam pre súdnictvo aj pre sudcov. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich úlohe v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (vhorizontálnej úrovni vzťahov), ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne možno pojem nezávislosť súdov charakterizovať tak, že zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomoci, a taktiež vylúčenie ich podriadenosti pri výkone právomoci komukoľvek inému.
Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov sú preto späté s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje ústava. V tomto smere ako nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou absolútnou a „samoúčelnou“, keďže sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva. V dôsledku toho ju nemožno považovať ani za akúsi „výsadu“ súdnej moci, ale (a naopak) za nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne rozhodnutia. Túto skutočnosť napokon potvrdzuje čl. 141 ods. 1 ústavy, v ktorom sa uvádza, že nezávislé a nestranné súdy „vykonávajú súdnictvo“, a čl. 144 ods. 1 ústavy uvádza, že sudcovia sú nezávislí „pri rozhodovaní“, resp. čl. 135 ods. 4 ústavy ustanovuje, že sudcovia ústavného súdu sa zaväzujú „rozhodovať“ nezávisle a nestranne“ (PL. ÚS 52/99).
Nezávislosť súdnej moci je pojem s dvojitým významom: označuje nezávislosť súdov (inštitucionálna nezávislosť) anezávislosť sudcov (individuálna nezávislosť). Inštitucionálnu nezávislosť súdnej moci nemožno stotožňovať sindividuálnou nezávislosťou sudcov. Právne záruky inštitucionálnej nezávislosti, ako aj individuálnej nezávislosti by mali byť v spravodlivej rovnováhe s verejným záujmom na tom, aby súdy a sudcovia plnili svoje poslanie rozhodovať spory nestranne v súlade s platným právnym poriadkom a s plným rešpektom k právam, ktoré sa priznávajú účastníkom súdnych konaní.
Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však nemožno ani oddeľovať, keďže nezávislosť súdnej moci treba považovať za základný predpoklad nezávislosti sudcov samých. Nezávislé súdnictvo naopak nemôže existovať bez nezávislých sudcov. V tomto kontexte možno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci (PL. ÚS 52/99).
