Stručná reakcia na právnu analýzu alebo: kto sa (ne)nechá v TIPSPORT extralige / v PRO HOKEJI a.s. – (lenivo) oklamať:

“Vo väčšine európskych krajín panuje zhoda o tom, že takýto právny vzťah je vzťahom závislej práce a o pracovnoprávny charakter vzťahu profesionálneho športovca a športového klubu sa už takmer ani nevedú spory.”

Len niekoľko dní spätne sa nám z rúk viacerých športových klubov dostala “na nazretie” právna analýza nemenovanej advokátskej kancelárie (ďalej aj „analýza“), ktorá sa zaoberá činnosťou profesionálneho športovca vo svetle zákona č. 440/2015 Z.z. Zákona o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov(ďalej aj „zákon o športe“). Už samotná argumentácia klubov pri zadaní a poskytnutí tejto analýzy mojej osobe: „ …je táto analýza v poriadku?“ – zakladá dôvodnú pochybnosť, či jej obsah medzi kluby nevniesol zmätočnosť, neistotou a nejasnosť a či vychádza z právne relevantných východísk. Všeobecné presvedčenie športovej obce o správnosti jej záverov ako sa zdá – neexistuje, ak samotné kluby ako “spolutvorcovia” zákona o športe ešte v čase stretnutí s pracovnou skupinou pripravujúcou vtedajší návrh zákona o športe, ktorej som bol členom, počúvali a stotožnili sa s absolútne inými závermi a poznatkami.

Profesná etika a presvedčenie autora hovorí o tom, že “kolegu” a jeho právne závery hodnotiť nie je z pozície právnika – profesionála, vhodné a namieste. Z uvedeného dôvodu formulujeme nasledujúce riadky len ako akési upozornenia a poukázania na slabé miesta – v analýze predloženej – argumentácie. Závery tejto analýzy usmerňujú športové subjekty – športové organizácie, alebo inak – športové kluby v najvyššej hokejovej súťaži (TIPSPORT extraliga, prípadne jej riadiaci orgán PRO-HOKEJ a.s.) skromne povedané – na protiprávne konanie a takémuto konaniu a stavu sa autor týchto riadkov nemôže s kľúdnym svedomím prizerať. Na základe uvedeného a na základe požiadavky konkrétnych športových klubov sme sa rozhodli, že v tomto dokumente zhrnieme podstatné fakty, ktoré definujú činnosť profesionálneho športovca, pričom tento dokument bude akousi „protianalýzou“ vzhľadom na závery, ktoré ponúka komentovaná analýza nemenovanej advokátskej kancelárie.

Nasledujúce riadky formulujeme ako príspevok a právnu analýzu poskytnutú širšej verejnosti – predovšetkým športovým klubom hokejovej TIPSPORT EXTRALIGY, ktorú vykonala Advokátska kancelária Čollák – Weiczen – Vanko a partneri, v ktorej autor pôsobí. Tento príspevok nie je príspevkom projektu implementácie zákona o športe do praxe pod gesiou občianskeho združenia Učená právnická spoločnosť ktorej je autor členom, autor však využíva aj priestor UčPS na jej šírenie, to samozrejme mimo stránky samotnej advokátskej kancelárie.^[1] Advokátskej kancelárii Čollák – Weiczen – Vanko a partneri tak ako bolo uvedené vyššie, bola zadaná úloha – posúdenie analýzy hore uvedenej advokátskej kancelárie, pričom autorov (športové kluby) tejto požiadavky z logických dôvodov uvádzať nebudeme. Právnu analýzu podporíme odbornými príspevkami, ktoré sme minulosti publikovali na rôznych miestach na túto tému, no predovšetkým príspevkom uverejnenom v Periodiku Justičná revue na tému „znakov činnosti profesionálneho športovca“ – prikladáme ho ako samostatný „podčlánok“ (kartu) tejto analýzy. V tejto stručnej analýze poukážeme taktiež na odbornú spisbu vedeckých pracovníkov a autorov venujúcich sa športovému právu ako špecifickému odvetviu práva, ktorí sa predmetnej téme venujú podstatne dlhší čas a prichádzajú k záverom, ktoré sa dajú považovať ako opozitné k záverom analýzy predloženej konkrétnou advokátskou kanceláriou.

PRÁVNA ANALÝZA:

O skutočnosti, že od 1.1.2016 má vzhľadom na účinnosť zákona o športe profesionálny športovec podpisovať so športovým klubom (i) zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu^[2] v prípade, ak táto činnosť spĺňa znaky závislej práci sme sa venovali mnohokrát, najmä tu^[3], a tu^[4]. O skutočnosti, že športovec – profesionál, teda športovec, ktorý sa výkonom športovej činnosti živí a šport pre neho predstavuje hlavnú ekonomickú činnosť (súvis s prípadom „Bosman“) vykonáva závislú prácu už dnes nemôže byť pochýb^[5]. Športovec, ktorý profesionálnym spôsobom vykonáva športovú činnosť sa mohol posudzovať za zamestnanca – teda tak, že športová činnosť ním vykonávaná spĺňala znaky závislej práce – ešte v období, keď mala závislá práca ako právny pojem viac pojmových znakov, ako ich má dnes (10 verzus dnešných 5). Len pre upresnenie, závislá práca je práca vykonávaná

1. vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca,
2. osobne zamestnancom pre zamestnávateľa,
3. podľa pokynov zamestnávateľa,
4. v jeho mene,
5. v pracovnom čase určenom zamestnávateľom.

Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.

Na základe uvedeného preto platí, že ak si športový klub ide zazmluvniť profesionálneho hráča, mal by pamätať na to, že o tom, či daný vzťah má znaky závislej práce, alebo ich nemá majú rozhodnúť práve klub a hráč, a podľa toho zvoliť zmluvný typ, ktorý bude spĺňať ich požiadavky na zmluvné dojednanie. Klub a športovec však pri tom nesmú zabúdať na skutočnosť, že zmluvný typ, ktorý si vyberú musí zodpovedať zákonom, a nesmie byť s nimi v rozpore.

V prepojení na komentovanú analýzu, poskytujeme komentár k jednotlivým častiam tejto analýzy:

Ad.1.: Nepochopenie právneho inštitútu závislej práce vo forme: “ak korčuľujem ako sa mi chce, nie som zamestnancom”

Možno sa dnes stretnúť s účelovými argumentmi, že športovec nevykonáva športovú činnosť pre športový klub ako závislú prácu, pretože to, ako má behať, korčuľovať, behať na palubovke v basketbale alebo napádať súpera v hádzanej, mu klub/tréner nehovorí. Táto argumentáciu je absolútnym nepochopením pojmu závislá práca a je podkladom pre snahu o obchádzanie zákona, konkrétne zákona o športe. Povedzme to otvorene a bez okolkov – s kúskom sedliackeho rozumu, ani školské zariadenia nediktuje učiteľovi, čo a ako má počas vedenia eduktívneho procesu žiakom hovoriť, akým spôsobom má učiť. Ani zamestnanec vo veľkovýrobe nemá v zmluve zadané, ako ma ohýbať ruku prí pásovom prístroji, a ani zamestnanec v IT sfére nemá v zmluve zadaný povinný prstoklad na klávesnicu počítača. Tieto argumentácie preto treba odmietnuť a zamerať sa na hlavné znaky vzťahu medzi športovým klubom a športovcom, pričom následne jednoznačne zistíme, že všetky hore uvedené znaky závislej práce splnené sú.

Ad.2: Odkazy na nesprávne zákonné pramene úpravy a chybná argumentácia

Nie je už dnes možné argumentovať, že športová činnosť vykonávaná športovcom sa vymyká úprave Zákonníka práce, nakoľko o tom, že tento vzťah sa považuje za vzťah zamestnanecký v prípade, ak je vykonávaný formou závislej práce – hovorí zákon o športe. Tento zákon o športe „vyberá“ zo Zákonníka práce len tie ustanovenia, ktoré na vzťah medzi hráčom a klubom platia a sú aplikovateľné. Zákonník práce to v ustanovení 3 ods. 2 uvádza jednoznačne:

• “Na právne vzťahy profesionálnych športovcov pri výkone športu na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu sa vzťahuje tento zákon, len ak to ustanovuje osobitný predpis^[6].”

Ad.3.: Poukaz na súdne rozhodnutie NSS ČR sp.zn. 2 Afs 16/2011

Toto rozhodnutie je pre účely právnej analýzy v podmienkach Slovenskej republiky dnes NEAPLIKOVATEĽNÉ. Rozhodnutie je rozhodnutím českého správneho súdu z roku 2011, ktoré vychádzalo z právnej úpravy, ktorá NEOBSAHOVALA ustanovenia žiadneho zákona o tom, že vzťah medzi profesionálnym športovcom a športovým klubom má zamestnanecký charakter (obdobne ako na Slovensku v roku 2011). V podmienkach Slovenskej republiky to však dnes jednoznačne hovorí zákon o športe. Rozhodnutie súdu hovorí, že na tento vzťah nie je možné aplikovať niektoré pracovnoprávne inštitúty – avšak túto otázku vyriešil zákon o športe – nakoľko explicitne a v zákone ustanovuje odkaz LEN NA TIE USTANOVENIA ZÁKONA O ŠPORTE, ktoré na tento vzťah aplikovateľné sú. Pre úpravu vzťahu medzi profesionálom a klubom preto platí prioritne (i) zákon o športe, a (ii) zákonník práce len v tých ustanoveniach, na ktoré zákon o športe odkazuje. Predmetné rozhodnutie súdu iba dávalo do pozornosti, že na vzťah športovca a športového klubu v prípade, ak by bol zamestnancom nemožno aplikovať niektoré ustanovenia Zákonníka práce, čo však zákon o športe v dnešnej podobe reflektuje tak ako sme uviedli vyššie, čo zjavne vypracovávateľovi komentovanej analýzy uniklo. Navyše, toto rozhodnutie sa charakterom vzťahu medzi športovcom a klubom zaoberalo z titulu možnosti uznania nákladov športovca ako daňového výdavku, pričom jeho záverom je, že „z citovaného rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu vyplýva, že vzťah športového klubu a športovca v kolektívnych športoch môže byť vzťahom závislej práce, ako aj vzťahom v rámci ktorého športovec vykonáva svoju samostatnú zárobkovú činnosť mimo pracovného pomeru, a to v závislosti od skutočne prejavenej vôle strán.^[7]“ Toto rozhodnutie teda v konečnom dôsledku hovorí o tom, že vzťah medzi športovom a klubom má znaky závislej práce. Vytrhnutie iba konkrétnej časti tohto rozhodnutia „do konceptu“ analýzy sa zdá ako účelové, a nepochopené vzhľadom na celý jeho obsah a podmienky, za ktorých vznikalo.

Ad.4.: „Pokyny trénera neznamenajú pokyny od zamestnávateľa“

Na tomto mieste komentovanej právnej analýzy dochádza k ďalšiemu nepochopeniu samotnej “závislej práce” ako pracovnoprávneho inštitútu, a ani vzťahu profesionálneho športovca a športového klubu. To, či športovec vykonáva na „ľade“ pokyny trénera alebo akéhokoľvek člena realizačného tímu nemá žiaden právne relevantný dopad na skutočnosť, či vykonáva PRE KLUB závislú prácu, alebo nie. Otázka, či športový tréner zamestnancom klubu je alebo nie je, je pre posúdenie otázky či športovec vykonáva športovú činnosť ako závislú prácu – právne irelevantná. Športovca ako profesionála charakterizuje jeho vzťah so športovým klubom, nie s trénerom.

Ad.5: „Ak tréner vykonáva svoju činnosť ako szčo, podľa nášho názoru by aj profesionálny športovec vykonávať svoju činnosť ako szčo“

Autor komentovanej analýzy na tomto mieste „spája nespojiteľné“, navyše táto argumentácia neúplne reflektuje dikciu zákona o športe. Po prvé je potrebné povedať, že zákon o športe chápe športového trénera ako športového odborníka pričom ustanovuje, že ak sú vo vzťahu medzi ním a klubom splnené znaky závislej práce, taktiež je jeho zamestnancom!. Tréner je samostatne zárobkovo činnou osobou iba v prípade, ak pre klub vykonáva činnosť, ktorá nemá znaky závislej práce, preto nemôže platiť dnes len jediné východisko (ako argumentuje komentovaná analýza), že tréner vykonáva činnosť ako „szčo“. Platilo by teda opakom (v súlade s touto argumentáciou), že ak by bol tréner zamestnancom klubu, bol by zamestnancom klubu aj športovec? 

Čo je ale pre účely pochopenia nedostatočnosti a nepresnosti komentovanej analýzy podstatnejšie, právny status trénera nemôže mať dopad na právne postavenie športovca. Ak by to platilo, plošne by bolo možné vytvárať absurdné situácie. Napr., znamenalo by to teda, že živnostník (stolár), ktorý zamestnáva zamestnancov by nemohol existovať, lebo – optikou hore uvedenej argumentácie – by aj jeho zamestnanci mali byť živnostníci? Uvedená argumentácia je právnym nezmyslom.

Na základe uvedeného preto musíme upozorniť športové hokejové kluby ktorým bola komentovaná analýza adresovaná, že to, či sa hráč na ľade riadi alebo neriadi pokynmi trénera nemá dopad na posúdenie toho, či PRE KLUB vykonáva závislú prácu. Laicky povedané, ani zamestnancovi pri „páse“ neprikazujeme ako ma ohýnať ruku pri nakladaní výrobku na automatizovaný pás, no aj napriek tomu je zamestnancom, lebo jeho práca PRE ZAMESTNÁVATEĽA spĺňa znaky závislej práce.

AD. 6.: Nejde len o nadriadenosť a podriadenosť

Komentovaná analýza dáva do popredia iba „znak nadriadenosti a podriadenosti“ športovca a športového klubu. K tomu odkazujeme na náš tu pripojený príspevok z Justičnej revue, ktorý sa venuje danej problematike (znak „podľa pokynov zamestnávateľa“ – tak sa nazýval v predošlej právnej úprave). Je zrejmé, že športovec je podriadený športovému klubu, nakoľko profesionálny športovec nebude mať možnosť ovplyvňovať to, kedy mu klub prikáže mať tréning, kedy má mať regeneračný cyklus, tréningový či zápasový cyklus, hráč si sám neurčuje tieto časy, výšku mzdy a pod.

Záverom:

Komentovaná právna analýza podľa nášho názoru predložila dotknutým subjektom nedostatočné argumentačné nástroje, nevyvrátila žiadnym argumentom to, že športovec vykonáva športovú činnosť v súlade so znakmi závislej práce.

Ako bolo uvedené vyššie, otázka (na ktorej podstate stavia argumentácia vypracovávateľa komentovanej analýzy), či tréner zamestnancom klubu je alebo nie, je pre posúdenie otázky, či športovec vykonáva športovú činnosť ako závislú prácu – právne irelevantná. Ako sa zvykne uvádzať, (aj) „z uvedeného dôvodu sa v slovenskej právnej spisbe objavujú hlasy, že výkon športovej činnosti v kolektívnych športoch svojím charakterom napĺňa znaky závislej práce v zmysle § 1 ods. 2 ZP.7)Vo väčšine európskych krajín panuje zhoda o tom, že takýto právny vzťah je vzťahom závislej práce a o pracovnoprávny charakter vzťahu profesionálneho športovca a športového klubu sa už takmer ani nevedú spory.^[8]“

Autor predloženého príspevku vo forme komentárov ku komentovanej analýze považoval za potrebné upozorniť športové kluby – hokejové kluby predovšetkým TIPSPORT extraligy či prípadne jej riadiaci orgán PRO-HOKEJ a.s. a všetkých jej akcionárov na chybné a nedostatočné argumentačné schémy komentovanej analýzy, čo môže tieto kluby naviesť na nesprávnu aplikáciu zákona o športe, a v konečnom dôsledku na protiprávne konanie, na ktoré by mohli vzhľadom na kontrolnú činnosť štátnych orgánov doplatiť (v rámci kontroly právnej súladnosti zamestnaneckých vzťahov so zákonom o športe) a znášať tak právne následky.

Poznámky pod čiarou: