VÝBER Z JUDIKATÚRY (dosiahli sme) – Právomoc orgánov alternatívneho riešenia sporov potvrdená aj v prípade zamestnaneckých sporov v športe

Odvolací súd dospel k záveru, že spor medzi žalobcom a žalovaným nepatrí do prejednacej a rozhodovacej právomoci súdu, pretože zákon o športe túto právomoc zveril (§ 52 ods. 2 písm. a/ ZoŠ) orgánu na riešenie sporov, ktorý vytvára národný športový zväz v zmysle § 19 ods. 1 písm. g/ zákona o športe. Žalobca sa v konaní domáha určenia, že okamžité skončenie zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu je neplatné a zároveň sa domáha zaplatenia náhrady mzdy (mzdových nárokov vyplývajúcich zo zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu). Je nesporné, že zmluvný vzťah vzniknutý medzi žalobcom a žalovaným, ktorý bol založený zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu sa považuje za iný pracovnoprávny vzťah v zmysle citovaného ust. § 46 ods. 1 zákona o športe. Z citovaného ust. § 46 ods. 2 zákona o športe a citovaného § 2 ods. 3 Zákonníka práce zároveň vyplýva vzájomný vzťah zákona o športe a Zákonníka práce riešený formou tzv. delegácie. V zmysle uvedených ustanovení na vzťahy profesionálnych športovcov sa Zákonník práce použije iba v prípade, ak tak ustanovuje osobitný predpis, teda zákon o športe, ktorý v ust. § 46 ods. 2 sumárne odkazuje na tzv. vymedzené ustanovenia Zákonníka práce. V nadväznosti na uvedené je potrebné zdôrazniť, že medzi taxatívne vymenovanými ustanoveniami Zákonníka práce, ktoré sa na vzťahy profesionálnych športovcov majú vzťahovať, sa nenachádza ust. § 14 Zákonníka práce, v zmysle ktorého spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy. Nakoľko toto ustanovenie sa na vzťahy profesionálnych športovcov neaplikuje, znamená to, že ich spory nemusia rozhodovať iba súdy.

Pri posudzovaní právomoci súdu je preto potrebné vychádzať z ust. § 3 Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého je všeobecným súdom priznaná právomoc riešiť súkromnoprávne spory iba v takom rozsahu, resp. v takom prípade, ak táto právomoc nebola priznaná iným orgánom. Civilný sporový poriadok teda počíta s tým, že okrem súdov existujú aj iné orgány, ktoré poskytujú ochranu práv v súkromnoprávnych sporoch. Pre posúdenie právomoci súdu je tak nevyhnutné ustáliť, či v predmetnom spore sa jedná o spor, ktorý podľa zákona prejednáva a rozhoduje iný orgán, ktorá otázka bola medzi stranami spornou. V zmysle citovaného ustanovenia § 52 ods. 2 zákona o športe orgány na riešenie sporov vytvorené národným športovým zväzom rozhodujú spory vzniknuté v súvislosti so športovou činnosťou športovej organizácie a osôb s jej príslušnosťou (§ 52 ods. 2 písm. ZoŠ). Je nesporné, že žalovaný je športovou organizáciou a žalobca je osobou s jej príslušnosťou vychádzajúc z citovaných ustanovení ZoŠ. Zároveň je nesporným, že predmetný spor vznikol v súvislosti s vykonávaním športovej činnosti, tak, ako je charakterizovaná v § 3 ZoŠ.

S poukazom na uvedené odvolací súd má za to, že zákon zveril možnosť rozhodovať o predmetom spore inému orgánu ako je súd, a to orgánu na riešenie sporov vytvorenému národným športovým zväzom- v danom prípade SZĽH. Iba v prípade, ak by takýto orgán zo strany národného športového zväzu nebol vytvorený (t.j. ak by SZĽH nezriadil takýto orgán), bola by daná právomoc všeobecného súdu o predmetnom spore rozhodnúť. Nakoľko z bodu 5.2.1.1. stanov SZĽH vyplýva, že SZĽH zriadil arbitrážnu komisiu ako orgán SZĽH vykonávajúci v súlade s predpismi SZĽH pôsobnosť pre riešenie sporov nad osobami s jej príslušnosťou v zmysle ZoŠ, a to spory vzniknuté v súvislosti so športovou činnosťou SZĽH a osôb s jej príslušnosťou, v danom prípade v zmysle § 3 CSP je daná právomoc arbitrážnej komisie zriadenej SZĽH na prejednanie predmetného sporu, v dôsledku čoho nie je daná právomoc všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť.

Odvolaciemu súdu je známe uznesenie Arbitrážnej komisie Slovenského zväzu ľadového hokeja zo dňa 1.6.2022 č. S-1/2022, ktorým podľa § 10 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Arbitrážna komisia SZĽH, ako orgán, ktorému mu bol spor postúpený (Okresným súdom v Trenčíne uznesením zo dňa 11.6.2021 sp.zn. 37Cb/226/2017) vyjadrila s postúpením nesúhlas a predložila spor na rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR. Arbitrážna komisia SZĽH v tomto uznesení síce vyslovila, že sa nepovažuje za orgán, ktorý v zmysle § 3 CSP prejednáva a rozhoduje súkromnoprávne veci (v spojitosti s § 52 a nasl. Zákona o športe). Svoje stanovisko však odôvodnila iba všeobecným konštatovaním, že súd vykonal extenzívny výklad termínu športová činnosť, pod ktorú podľa arbitrážnej komisie nie je možné subsumovať pracovnoprávny, občianskoprávny, resp. obchodnoprávny alebo iný vzťah medzi športovou organizáciou a športovcom, t.j. má za to, že nemá právomoc rozhodovať vo všetkých súkromnoprávnych veciach, ktoré nastanú medzi subjektmi športovej organizácie pri výkone športovej činnosti.

Odvolací súd sa s takýmto názorom nestotožňuje vychádzajúc z nasledujúcich úvah:

V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že zákonodarca v § 52 ods. 2 písm. a/ ZoŠ do pôsobnosti orgánov na riešenie sporov zaradil rozhodovanie všetkých sporov vzniknutých v súvislosti so športovou činnosťou športovej organizácie a osôb s jej príslušnosťou, kam možno zaradiť aj športový individuálny pracovnoprávny vzťah a z neho vzniknutý spor. Zákonodarca mohol osobitnú kategóriu vzťahov, ktoré majú pracovnoprávny charakter, resp. vzťahy vyplývajúce z uzatvorenej zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu, vyňať z tejto všeobecne určenej skupiny vzťahov, ak by to považoval za potrebné (vhodné). Nakoľko tak neurobil nemožno dospieť k inému záveru, ako k tomu, že aj vzťahy vyplývajúce zo zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu podliehajú rozhodovacej právomoci orgánov na riešenie sporov v zmysle § 52 ods. 2 písm. a/ ZoŠ. V tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť aj na vzťah zákona č. 440/2015 Z.z. o športe k Zákonníku práce, ktorý je založený na metóde delegácie, tak ako je to už vyššie spomenuté. Na právne vzťahy profesionálnych športovcov pri výkone športu na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu a právne vzťahy športových odborníkov pri výkone činnosti na základe zmluvy o výkone činnosti športového odborníka sa Zákonník práce aplikuje len vtedy, ak to ustanoví zákon o športe, ako osobitný predpis. Vyplýva to z ust. § 46 ods. 2 ZoŠ, ako aj z ust. ustanovenie § 2 ods. 3 ZP, ktoré bolo zaradené do Zákonníka práce spolu s prijatím nového zákona o športe.

Zákon o športe v § 46 ods. 2 výslovne vymenúva ustanovenia ZP, ktoré sa aplikujú na právne vzťahy pri vykonávaní športu na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu. Medzi taxatívne vymenovanými ustanoveniami sa však nenachádza ust. § 14 Zákonníka práce.

Odvolací súd tu poukazuje aj na komentár Zákonníka práce autorov Švec M., Toman J. a kolektív autorov, nakladateľstvo Wolter Kluwer s.r.o., Bratislava 2019 k § 14 Zákonníka práce, v zmysle ktorého: „Právna norma ust. § 52 ods. 1 uvedeného nového Zákona o športe predstavuje akúsi generálnu klauzulu, v zmysle ktorej športová organizácia vykonáva v súlade s jej predpismi pôsobnosť v riešení sporov podľa ods. 2 nad osobami s jej príslušnosťou. …To znamená, že akékoľvek spory, ktoré vznikajú medzi športovou organizáciou a športovcom, budú primárne prejednávať orgány na riešenie sporov danej športovej organizácie“… „Ak teda vzťah medzi športovou organizáciou a športovcom bude vzťahom pracovnoprávnym, všetky spory z toho vzťahu vyplývajúce budú prejednávať a rozhodovať v zmysle ust. § 52 ods. 1 a ods. 2 nového Zákona o športe orgány danej športovej organizácie pre rozhodovanie sporov, čím je vylúčená právomoc všeobecných civilných súdov tak, ako ju predpokladá ust. § 14 Zákonníka práce. Napokon ust. § 14 ZP tiež nie je ani obsiahnuté v tzv. enumerácii podľa právnej úpravy zmlúv športovcov o profesionálnom vykonávaní športu v zmysle nového Zákona o športe, ktoré sa majú delegovane na tieto vzťahy aplikovať.“ ďalej: „Právna úprava nového Zákona o športe zakladá právomoc na rozhodovanie právnych vzťahov športovcov, ktoré sú vzťahmi pracovnoprávnymi, výhradne vo vnútri danej športovej organizácie bez možnosti, aby tieto spory rozhodovali či už rozhodcovské súdy, alebo súdy patriace do sústavy všeobecného civilného súdnictva…de lege lata sa pracovnoprávne vzťahy športovcov v zásade neprejednávajú v rámci všeobecného súdnictva…“

S poukazom na uvedené nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že Zákon o športe stanovil iba možnosť prejednávať spory uvedené v § 52 ods. 2 orgánom na riešenie sporov, vytvoreným v zmysle § 19 ZoŠ. V zmysle vyššie uvedených úvah odvolací súd má za to, že v prípade, ak takýto orgán je zriadený, iba tento disponuje právomocou v takýchto veciach (sporoch) rozhodnúť a tak, ako na to poukazuje žalovaný, rozhodovacia činnosť tohto orgánu musí predchádzať prípadnému rozhodovaniu všeobecných súdov, na ktoré má strana sporu možnosť sa následne obrátiť s civilnou žalobou o preskúmanie rozhodnutia takejto organizácie na riešenie sporov (čím je naplnená zásada, vyplývajúca z článku 46 ods. 1 Ústavy SR).

Krajský súd v Prešove v rozhodnutí sp.zn. 5Co31/2019 (kde predmetom bol vzťah zo zmluvy týkajúcej sa športovej činnosti v zmysle z.č. 440/2015 Z.z. Zákona o športe) otázku právomoci všeobecného súdu už riešil a vyjadril názor, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Jeho úvahy možno uplatniť na prejednávanú vec, aj keď tu sa jedná o pracovnoprávny vzťah (nakoľko zákonodarca nevylúčil z aplikácie ustanovenia § 52 ZoŠ osobitnú skupinu pracovnoprávnych vzťahov). Krajský súd v Prešove vychádzal z úvahy, že ak národný športový zväz v zmysle zákona zriadi orgán na riešenie sporov, ktorého právomoc majú členovia národného športového zväzu povinnosť v zmysle vnútorných predpisov akceptovať a ak sa spor vyplývajúci z ich zmluvného dojednania týka športovej činnosti v zmysle ZOŠ, potom je nutné konštatovať, že je naplnená dikcia zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov, to v čl. čl. 1 základných princípov, ustanovení § 2 a ustanovenia § 3 zákona – a teda, že súdy všeobecnej sústavy súdnictva nemajú právomoc prejednať spor vyplývajúci z takto definovaného vzťahu. Komora SFZ pre riešenie sporov je preto orgánom, ktorý vylučuje právomoc všeobecného súdu konať vo veci, to v súlade s ustanovením § 3 CSP. Právna ochrana členov občianskych združení v zmysle účinného znenia z.č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov neobsahuje ustanovenia o možnostiach ochrany a obrany subjektívnych práv členov občianskych združení, tak ako tomu bolo v minulosti (zrušené ustanovenie § 15 tohto zákona). Napriek tomu však ochrana člena občianskeho združenia voči rozhodnutiam občianskeho združenia existuje rešpektujúc čl. 46 Ústavy SR. Krajský súd v Prešove má za to, že člen občianskeho združenia má možnosť napadnúť na všeobecnom súde až konečný výsledok takéhoto alternatívneho riešenia sporov – teda konkrétne rozhodnutie zákonom zriadeného orgánu. Stotožnil sa s názorom, že ak rozhodoval o právach a právom chránených záujmoch orgán v zmysle ustanovenia § 52 ZOŠ, právna ochrana člena združenia voči tomuto rozhodnutiu hovorí o nutnosti využitia žaloby v zmysle Civilného sporového poriadku. V prípade, ak rozhodoval orgán alternatívneho riešenia sporov v rozsahu disciplinárneho trestania podľa ustanovenia § 54 Zákona o športe v znení neskorších predpisov, člen občianskeho združenia bude pri snahe o ochranu svojich práv voči takémuto rozhodnutiu nútený použiť žalobu v zmysle Správneho súdneho poriadku. Nutnosť existencie takéhoto rozhodnutia je potrebné vnímať bez ohľadu na inštančnosť konania pred orgánmi národného športového zväzu, pričom jedno/dvoj – alebo viacinštančnosť takéhoto alternatívneho riešenia sporov nie je vylúčená. Vychádzal z úvahy, že o vylúčenie právomoci všeobecného súdnictva nejde v prípade, ak sa subjekty práva v rozsahu súkromnoprávnej autonómie a v zmysle princípu zákonnej licencie, podriadia v rozsahu konkrétneho právneho vzťahu pod orgán alternatívneho riešenia sporov (v tomto prípade v športe v prostredí národného športového zväzu je to Komora SFZ pre riešenie sporov). Uvedené platí, ak je tento orgán zriadený občianskym združením v zmysle zákona, a ktorý v zmysle zákona prejednáva a rozhoduje spory v konkrétnej oblasti spoločenských vzťahov. KS PO ďalej uviedol, že v prípade existencie alternatívneho riešenia sporov a v prípade existencie orgánu národného športového zväzu zriadeného na základe zákona nejde o vylúčenie právomoci všeobecného súdnictva, ale o tzv. delenú právomoc súdov a iných orgánov hovoriacu o tom, že právomoc súdov všeobecnej sústavy súdnictva môže byť na základe súkromnoprávneho aktu subjektov práva, alebo na základe zákona, zverené orgánu odlišnému od súdu všeobecnej sústavy súdnictva. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol práve takýmto vzťahom a odvolací súd uvádza, že práve z uvedených dôvodov spor vzniknutý medzi žalobcom a žalovaným nepatrí do prejednacej a rozhodovacej právomoci súdu, čo vecne správne posúdil aj súd prvej inštancie

Podľa odvolacieho súdu nebolo možné akceptovať ani námietku žalobcu, že v stanovách SZĽH nie je výslovne obsiahnuté dojednanie, že sa športovci (resp. športové organizácie a osoby s príslušnosťou k športovej organizácii) podriaďujú rozhodovacej činnosti orgánu na riešenie sporov, ktorý je zriadený národným športovým zväzom. Bez ohľadu na existenciu takéhoto pravidla v stanovách SZĽH, ako aj bez ohľadu na prípadné dojednanie v konkrétnej zmluve o profesionálnom vykonávaní športu, právomoc organizácie na riešenie sporov vyplýva priamo zo Zákona o športe v zmysle vyššie uvedených úvah.

Závery o nedostatku právomoci všeobecného súdu a o právomoci arbitrážnej komisie SZĽH, vychádzajúce z ustanovení Civilného sporového poriadku a Zákona o športe, nemôže spochybniť ani poukaz žalobcu na prípadné nedostatky, týkajúce sa odbornosti a kvality rozhodovania arbitrážnej komisie, nakoľko ani rozhodnutím súdu nie je možné zmeniť či zhojiť nedostatok právomoci všeobecného súdu, ako základnej podmienky, za ktorej môže súd vo veci konať a rozhodnúť. Prípadné nedostatky, týkajúce sa kvality rozhodovania, môžu byť iba predmetom následného prieskumu, ak žalobca rozhodnutie arbitrážnej komisie napadne žalobou v civilnom sporovom konaní. Nenáležitý je aj poukaz žalobcu na rozhodnutia všeobecných súdov v obdobných veciach, a to hneď z viacerých dôvodov. V prvom rade je potrebné uviesť, že rozhodnutia, na ktoré žalobca poukazoval, nie sú rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít (nepredstavujú judikatúru a nejedná sa o ustálenú súdnu prax), zároveň je potrebné uviesť, že v mnohých rozhodnutiach, na ktoré žalobca poukazoval, súdy síce rozhodli vo veci samej, teda prejednali spor bez toho, aby sa zaoberali otázkou právomoci všeobecného súdu (t.j. vôbec neuviedli úvahy, na základe ktorých dospeli k záveru o právomoci súdu). Taktiež je potrebné dať za pravdu žalovanému, že v prípadoch, kde súdy otázku právomoci neposudzovali a rozhodli meritórne napriek nedostatku právomoci, jednalo sa o vadu v konaní, nakoľko právomoc je nevyhnutné posudzovať ex offo, a to v ktoromkoľvek štádiu konania. Ani vo veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 6Co/134/2018 (na ktorú žalobca poukazoval) nebola riešená otázka právomoci súdu, keďže zák. č. 440/2015 Z.z. o športe nadobudol účinnosť 1.januára 2016 a v uvedenom konaní sa jedná o vzťah, ktorý vznikol na základe zmluvy o výkone športovej činnosti (hráčska zmluva), ktorá bola medzi stranami sporu dňa uzavretá 1.7.2007 na dobu určitú do 30.6.2012, pričom k predĺženiu doby platnosti zmluvy došlo dodatkom č. 5 tak, že zmluva sa uzatvára na dobu do 30.6.2015.

Odvolací súd na základe uvedených úvah dospel k záveru, že nie je daná právomoc súdu spor prejednať a rozhodnúť, preto neboli splnené procesné podmienky na rozhodnutie. Podľa § 389 ods.1 písm. a/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak neboli splnené procesné podmienky. Podľa § 391 ods. 1 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. Z citovaných ustanovení vyplýva, že jedným z taxatívne vymedzených dôvodov, kedy odvolací súd musí napadnutý rozsudok zrušiť, je ten, keď neboli splnené procesné podmienky. Procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a subjektov civilného konania, ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ súdneho konania vyplývajúci zo základných ustanovení Civilného sporového poriadku a patrí sem aj právomoc súdu. Na splnenie procesných podmienok prihliada súd kedykoľvek počas konania, preto na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd aj vtedy keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

Pokiaľ odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie z dôvodu, že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, súd konanie zastaví a postúpi vec orgánu, do ktorého právomoci táto vec patrí. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil vo všetkých výrokoch (vrátane výroku III., ktorý je závislým výrokom) a konanie v celom rozsahu (vrátane nárokov žalobcu z neplatného skončenia pracovného pomeru) zastavil. Zároveň rozhodol, že po právoplatnosti tohto uznesenia bude spor postúpený na konanie Arbitrážnej komisii zriadenej SZĽH ako orgánu, ktorý má právomoc predmetný spor prejednať a rozhodnúť. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP vychádza pri náhrade trov konania zo zásady procesného zavinenia, ktoré je aplikačne bezproblémovou zásadou. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v § 256 ods. 1 CSP znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaných.

Žalobca je pánom sporu, tzv. dominus litis, práve on určuje okruh strán sporu a má právo procesnými úkonmi ovplyvňovať začatie, priebeh a smerovanie celého súdneho konania. Žalobca podaním žaloby voči žalovanému inicioval začatie súdneho konania, a preto si musel byť vedomý aj zodpovednosti za podanú žalobu a zobrať do úvahy aj procesnúzodpovednosť strany konania (v danom prípade žalobcu) za výsledok konania, ktorá nachádza svoj odraz v rovine povinnosti nahradiť trovy konania. Žalobca, ktorý ako účastník zmluvného vzťahu s príslušnosťou k národnému športovému zväzu musel mať vedomosť, že na prejednanie veci je príslušný orgán SZĽH, a to Arbitrážna komisia SZĽH pre riešenie sporov, pod ktorého príslušnosť ako profesionálny športovec žalobca patrí.

Napriek uvedenému žalobca bol ten, kto inicioval celé sporové konanie, ktoré muselo byť, v dôsledku nedostatku právomoci súdu vec prejednať a rozhodnúť, zastavené. Zastavenie konania voči takémuto žalovanému musí súd posúdiť len tak, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania a žalovanému musí priznať nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.