Niektoré rozhodnutia najvyšších súdnych autorít privíta právna obec s nadšením, niektoré neprivíta (s nadšením) a pri niektorých rozhodnutiach nadobúda právna obec pocit, že jej existencia je zbytočná – sovy do Atén nikdy nedoletia, pretože tam už ani jedna nesedí – a let sa javí byť zbytočný. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj len “NSS SR”) od svojho zriadenia bohužiaľ už dvakrát zasiahol do oblasti a judikatúry týkajúcej sa oblasti alternatívneho riešenia sporov. Raz to urobil v drese svojej samostatnej existencie, a čo je horšie, druhýkrát sa udialo nevídané – o slovo sa prihlásil dokonca kompetenčný senát v kompetenčnej senátnej rozhodovacej štruktúre v zmysle ustanovenia § 11 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj len “CSP”). Nasledujúcich pár riadkov je kritikou vecnou, nie osobnou, je kritikou rozhodnutia kompetenčného senátu na základe známeho, na základe dostupnej znalosti a na základe princípov formálnej a právnej – logiky. Bezpochyby ale priznáva už na začiatku – je kritikou.

Hlavní hrdinovia kultového snímku Cloud atlas v rôznych historických dobách vyjadrovali nasledujúcu myšlienku svojho postoja ku okoliu: “Ja nie som ochotný podieľať sa ďalej na tejto neprávosti”. Ak bola ich významom revolta, cieľ tohto príspevku nie sú obdobné – jeho cieľom je poukázať na chybu v systéme (výkladu a aplikácie práva), ktorá rozleptala (či rozleptáva) aj také diela, ako napr. Matrix (právny Matrix našej doby).

Ako možno vidieť aj nižšie, koncepčne surovo, bez podrobnej argumentácie, s cieľom stabilizovať judikatúru (viera umiera posledná) – avšak oba pokusy boli bohužial krokom vedľa – priniesli tmu, judikatúru prinajmenšom destabilizovali a svetlo budeme hľadať ťažko. Na nekomplexnosť a vecnú nesprávnosť skoršieho rozhodnutia NSSSR  sme poukázali skôr (sp. zn. 8Sžk/16/2020), pričom toto rozhodnutie silovo a bez väzby na poznanie skutočných rozsahov združovacieho práva v oblasti športu zasiahlo do oblasti riešenia sporov alternatívnymi orgánmi na riešenie sporov (znegovalo disciplinárne trestanie vykonávané národnými športovými zväzmi v zmysle ustanovenia § 54 Zákona o športe s dopadmi na verejné subjektívne práva – decízne – disciplinárne trestajúc aj previnenia voči verejnému záujmu v športe). Ako ukázal čas, netrvalo dlho, a NSSSR, dokonca v kompetenčnom senátnom formáte rozhodovania (i) poprel právomoci alternatívneho riešenia sporov – minimálne v oblasti športu, (ii) vecne nesprávne vykonal reštriktívny výklad zákona o športe v rozsahu pojmu “športová činnosť” a pojmu “športová organizácia” a (iii) zasiahol do stabilizovanej judikatúry súdov všeobecnej sústavy súdnictva, a to dokonca aj v rozsahu stabilizovanej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – ba čo viac – rozhodol v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva. Bohužiaľ, na vecne – trojstranovom rozhodnutí kompetenčného senátu (sp. zn. 1SKomp/38/2022) poprel judikatúru súdov, ktorá obdobnú otázku rozoberá komplexným spôsobom (Krajský súd v Košiciach) poprel judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( sp. zn. 4Asan/25/2018 a sp. zn. 10 Asan/15/2019) – a tým zaviedol právne vákuum, s ktorým sa judikatúra súdov bude vysporadúvať  – dovolíme si tvrdiť – hodný čas. Poprel aj ďalšie rozohodnutie Krajského súdu v Bratislave a rovnako rozhodnutie Krajského súdu v Prešove.

Ak by rozhodnutia NSSSR boli vecne správne a boli založené na presvedčivej argumentácii, oko pozorného juristu by bolo nadšené, a ustálenosti judikatúry súdov by bolo učinené zadosť – bol by to lepší prípad. Ak ale rozhodnutie kompetenčného senátu najvyššej súdnej autority neguje, resp. je v priamom rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, či Súdneho dvora Európskej únie a dokonca nesprávne vykladá zákonné pravidlá nedôslednosťou ich prečítania – zdá sa – že nie niečo – ale dosť toho – nie je v poriadku.

SÚDNEJ SÚSTAVE PREDRADENÉ (A JUDIKATÚROU REŠPEKTOVANÉ) ALTERNATÍVNE ORGÁNY NA RIEŠENIE SPOROV – NIE PRE KOMPETENČNÝ SENÁT?

Z procesnoprávneho hľadiska musíme konštatovať, že ak sa v právnom poriadku Slovenskej republiky spomína pojem „súd“ alebo „súdna ochrana“, konceptuálnemu juirstovi by sme neučinili zadosť, ak by sme neupozornili, že „súd“ – paradoxne ale neznamená len súd. Podotknime, že v práve Rady Európskej únie aj práve Európskej únie sa používa pojem „súdny orgán“, pričom, táto oblasť zažila svoj vlastný vývoj posudzovania toho, čo sa považuje, a čo sa už nepovažuje za súdny orgán. V našich národných kontextoch – iný orgán (čl. 46 Ústavy).

V zmysle judikatúry ESĽP pojem „súd“ (súdny orgán) dostal extenzívny výklad. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva sa judikovalo, že čl. 6 ods. 1 ktorý zaručuje právo na súd …  ale nenúti zmluvné štáty prejednať spory o občianskych právach a záväzkoch v konaní, ktoré sa v každom svojom štádiu odohráva pred súdmi spĺňajúcimi všetky náležitosti orgánov verejnej moci, ….. ale  môžu to byť  najskôr správne orgány alebo korporatívne orgány alebo – a fortiori – jurisdikčné orgány, ktoré nemajú všetky náležitosti orgánov súdnej moci.  Taký systém má základ v právnych tradíciách mnohých členských štátov rady Európy (Case of Le Compte, van Leuven an de Myeyere v Belgicko, Application no. 7299/75; 7496/76 (https://hudoc.echr.coe.int/eng#%7B%22itemid%22:%5B%22001-57422%22%5D%7D

Už na tomto mieste v tomto bode argumentácie vidíme, že právo na prístup k súdu sa môže odkláňať pred nesúdne orgány, do územia terra incognita. Podmienkou pre akceptáciu orgánu, ktorý nepatrí k súdnej moci a je predradený pred súdy pri rozhodovaní o spore, je predovšetkým právomoc daného orgánu a záruky, ktoré poskytuje.  Ide predovšetkým o záruku právomoci vydávať záväzné rozhodnutia (Bližšie pozri: ESĽP, Benthem proti Holandsku, č. 8848/80, 23. októbra 1985, body 40 a 43) schopnosť rozhodovať o veciach v jeho právomoci na základe právnych predpisov na základe konania vykonaného predpísaným spôsobom (Bližšie pozri: ESĽP, Sramek proti Rakúsku, č. 8790/79, 22. októbra 1984, bod 36)  mať úplnú právomoc v danej veci (Bližšie pozri: SĽP, Galina Kostova proti Bulharsku, č. 36181/05, 12. novembra 2013, bod 59).

Súhrnne možno konštatovať, že orgán musí poskytovať záruky inštitucionálnej  povahy (nezávislosť a nestrannosť) a aj procesnej povahy – aj keď nie v takej miere ako súd zriadený podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pričom nezáleží, na povahe zákona na základe ktorého sa má rozhodnúť (Bližšie pozri: CASE OF KÖNIG v. GERMANY – Application no. 6232/73) a ani na povahe orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. Rovnako považujeme za potrebné podotknúť, že čl. 6 dohovoru nezaručuje právo na revíziu súdneho rozhodnutia, čo následne produkuje možnosti štátov a zákonodarcov pracovať variabilne s inštančnosťou konaní či už súdneho, alebo nesúdneho decízneho systému. K decíznym systémom komplexne bližšie pozri našu publikáciu Decízne systémy – vzťahy súdnych a alternatívnych foriem prejednávania a rozhodovania sporov.

KOMPETENČNÝ SENÁT POCHYBIL HNEĎ NA TROCH MIESTACH SVOJHO ROZHODNUTIA:

O tom, že Okresný súd Trenčín svojim rozhodnutím rešpektoval orgány alternatívneho riešenia sporov sme informovali v inom príspevku. Konajúci súd sa vecne správne vysporiadal s existenciou (i) alternatívneho riešenia sporov, a z toho vyplývajúcej (ii) delenej právomoci súdov všeobecného súdnictva. O tom, že orgán Slovenského zväzu ľadového hokeja odmieta povinnosť, ktorú mu ustanovuje Zákon o športe v ustanovení § 52 ZoŠ na tomto mieste nebudeme hovoriť, skonštatujeme, že Arbitrážna komisia SZĽH tento spor odmietla prejednať, to na základe právne absurdnej argumentácie o nedostatku svojej právomoci (v rozpore so zákonom o športe – ustanovením § 52 ZoŠ) a vec postúpila na rozhodnutie kompetenčnému senátu Najvyššieho súdu SR.

Tento však v rozpore s obsahom pojmu “športová činnosť” a v rozpore so zásadami argumentačnej logiky uviedol, že (i) spor o mzdu alebo odmenu zo vzťahu športovec a športový klub (ii) sa netýka športovej činnosti – hoci športová činnosť je v zmysle ZoŠ definovaná aj ako … “vykonávanie športu” (ustanovenie 3 ods. 1 ZoŠ: “športovou činnosťou vykonávanie, organizovanie, riadenie, správa, podpora alebo rozvoj športu”). Ako argument využil kompetenčný senát aj konštatáciu o neexistencii exekučnosti rozhodnutí Arbitrážnej komisie SZĽH, čo však vôbec nemá dosah na to, že rozhodnutia Arbitrážnej komisie sú členovia povinní rešpektovať a plniť – pretože ich nedodržanie znamená disciplinárne previnenie – nič to však nemení na tom, že exekučnosť titulu nehovorí nič o právomoci a pôsobnosti orgánov alternatívneho riešenia sporov, či delenej právomoci súdov všeobecného súdnictva v týchto veciach konať a rozhodovať.

Predmetom sporu medzi žalobcom a žalovaným je pohl’adávka, ktorá mala vzniknút’ na základe zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným. Predmetom tejto zmluvy je záväzok žalobcu vykonávat’ u žalovaného športovú činnost’ profesionálneho hráča ľadového hokeja, za čo mu má žalovaný poskytovat’ odmenu.

Predmet zmluy sa teda týka dohodnutia podmienok, za ktorých bude žalobca realizovat’ činnosti pre žalovanéhoho. Takáto dohoda však nemôže byt’podriadená pod pôsobnosť  športovej organizácie. Pri jej uzatváraní žalobca so žalovaným žiadnu športovú činnost’ nevykonávajú ale dohadujú sa na tom, na základe akých podmienok bude žalobca pre žalovaného šporlovú činnost’ vykonávať.

K posudzovaniu vzt’ahov, ktoré je možné riesit’ orgánmi športových organizácii treba pristupovat’ reštriktivne v tom smere, aby jednotlivým subjektom nebol odopretý pristup k právu na súdnu ochranu garantovaný čl. 46 ods. 1 Ústavy. Arbitrážna komisia Slovenského zväzu l’adového hokeja nemá oprávnenie vydávat’ akty zaväzujúce jednotlivé subjekty smerom von. Nepriamo to potvrdzuje aj zákon o športe, ktorý nedáva športovým organizáciám osobitné postavenie v rámci verejnomocenských autorít. Priamo § 8 ods. l tohto právneho predpisu ustanovuje, že športové organizácie nie sú orgánmi verejnej správy (pozri aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžk 1612020 zo 16. decembra 2022).

Vydané akty Arbitrážnej komisie Slovenského hokejového zväzu nie sú exekučnými titulmi, ktoré by zakladali výkon orgánmi verejnej moci. Sú to akty vydávané smerom dovnútra na úpravu pomerov v rámci športovej organizácie a jej členov. Kompetenčný senát poukazuje tiež na to, že aj žalobca so žalovaným sa v čl. XIII bode 5 zmluvy dohodli, že pokial’ sa jednotlivé spory nepodarí vyriešit’ dohodou, môžu sa zmluvné strany domáhat’ ochrany svojich práv na všeobecnom súde.

So zretel’om na konštatované vo veci medzi žalobcom a žalovaným majú právomoc rozhodovat’ súdy podl’a CSP.

Argumentácia kompetenčného senátu znamená, že (i) dohadovanie si mzdy alebo akejkoľvek odmeny je iným vzťahom (a samostatným vzťahom), ktorý je akcesorický  ku vzťahu, ktorý vznikne z činnosti vykonávanej, ktorá produkuje nárok na odmenu. Ide o sporné a vecne nesprávne závery logicky nekoherentnej argumentácie, kde prvok množiny vylučuje iné prvky rovnakej množiny – uvedená argumentácia nemôže platiť ani argumentáciou “od menšieho k väčšiemu” (a minori ad maius), ani argumentum a contrario, ani vice versa – či v zmysle akejkoľvek inej logickej úvahy či argumentu. Úvaha, že sedenie za stolom a negociácia je iným vzťahom zúčastnených strán, ako pracovná činnosť vykonávaná v automobilke KIA na základe tejto negociácie – je neudržateľná. Kompetenčný senát si pri judikovaní tohto rozhodnutia neuvedomil, že orgány ADR sú predradené pred sústavu všeobecných súdov, a vylučujú právomoc všeobecného súdnictva. To však nie je popretím práva na prístup k súdnej a inej právnej ochrane v zmysle čl. 46 Ústavy, pretože tento článok Ústavy garantuje možnosť napadnúť následky alternatívneho prejednania a rozhodnutia sporov.

Rovnako nám nie je zrejmé, čo mal kompetenčný senát na mysli, ak argumentoval, že orgány športovej organizácie nemôžu zaväzovať subjekty smerom “von”. Je  pritom úplne zreteľné, že ak národné športové zväzy napríklad umožňujú výkon športovej činnosti (napr. oprávnenie na trénerskú činnosť) – ich rozhodnutia zaväzujú aj subjekty mimo správy a riadenia konkrétneho športu. Rovnako, v prípade organizácie športových podujatí športová organizácia svojimi predpismi zaväzuje subjekty smerom “von”.

Čo je ale na predmetnom rozhodnutí najhoršie, je to, že kompetenčná senátna rozhodovacia štruktúra sa dopustila dokonca chyby v čítaní zákona o športe. Kompetenčný senát použil argumentáciu, kde uvádza, že ZoŠ explicitne uvádza, že športové organizácie nie sú orgánmi verejnej správy. Uvedené však nie je pravda, čo reflektovali skoršie a vyššie citované rozhodnutia NSSR, pretože ustanovenie § 8 ods. 1 ZoŠ uvádza, že žiadny orgán verejnej správy nie je športovou organizáciou – teda že žiadna entita verejnej správy s predmetom činnosti “športová činnosť” nebude nikdy považovaná za športovú organizáciu (napr. vysoká škola, obec, vyšší územný celok, mesto, ministerstvo, ústredný orgán štátnej správy a pod.) v zmysle Zákona o športe. Ustanovenie § 8 ods.1 ZoŠ uvádza nižšie uvedený text, ktorý v žiadnom význame nehovorí, že športová organizácia nie je orgánom verejnej správy:

Športovou organizáciou je právnická osoba, ktorej predmetom činnosti alebo cieľom činnosti je športová činnosť; športovou organizáciou nie je orgán verejnej správy.

ZÁVER?

Kompetenčný senát NSSR a NSSSR v jednoduchosti poprel celý koncept ADR (alternatívneho riešenia sporov) nielen v športe, avšak čo je podstatnejšie – nezaoberal sa variantou, kedy orgán na riešenie sporov je v zmysle zákona obligatórnym (ustanovenie § 52 ZoŠ) ktorý má povinne prejednávať spory medzi členmi konkrétnej entity – ale tento to odmieta tak, ako to urobila Arbitrážna Komisia SZĽH. Ide o podstatnejšie zlyhanie “iného orgánu” zo zákonným základom, pričom práve toto zlyhanie je zásahom do práva na prístup k inému orgánu v zmysle čl. 46 Ústavy pre subjekty podriadené pod ich právomoc (osoby s príslušnosťou k športovej organizácii).

Predmetné a neudržateľné závery kompetenčného senátu preto otvárajú – myslíme si že aj po zrušení predmetného rozhodnutia Okresného súdu Trenčín (dokonca v tomto civilnom sporovom konaní) otázky ústavnej udržateľnosti právneho základu orgánov ADR v oblasti športu (ustanovenie § 52 ZoŠ) a čl. 46 Ústavy (právo na prístup k súdnej a inej právnej ochrane), z ktorého komentované rozhodnutie kompetenčného senátu vychádza. Rozhodnutie kompetenčného senátu v zmysle jeho vlastného obsahu de iure znamená, že ak (i) športovú činnosť vykladáme tak, že pod jej rozsah spadá aj odmena za výkon športovej činnosti, potom (ii) ustanovenie § 52 ZoŠ je v rozpore s ustanovením § 3 CSP, ako aj v rozpore s čl. 46 Ústavy, nakoľko toto kompetenčné rozhodnutie tvrdí, že (iii) právomoc sporových súdov nie je vylúčená a právomoc orgánov podľa ustanovenia § 52 ZoŠ nie je daná. Komptenčný senát tak bohužiaľ vytvoril rozpor medzi dvomi ustanoveniami právneho poriadku Slovenskej republiky, o ktorých rozpornosti doposiaľ nikto neuvažoval. Prerušenie konania a iniciovanie prejudiciálneho konania v zmysle ustanovenia § 162 ods. 1 písm. b) CSP  je preto jediným možným riešením tohto stavu právne neudržateľného stavu (súd konanie preruší ak ….. pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len “ústavný súd”) návrh na začatie konania).

Subjektívne máme za to, že na tomto mieste existuje priestor na to, kedy súdy nižšej sústavy súdnictva nemusia rešpektovať názor vyššej inštancie a prelomiť požiadavku ustanovenia § 2 ods. 3 a 4 zákona č. 385/2004 Z.z., to pod váhou vecnej nesprávnosti názoru nadriadeného súdu – za súčasného zreteľného odôvodnenia odklonu od stavu právnej istoty (čl. 2 ods. 3 CSP – Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu) či od ustálenej rozhodovacej praxe ak by táto kopírovala komentované rozhodnutie kompetenčného senátu (ustanovenie § 220 ods. 4 CSP: “Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.”)

Slovenská republika vie byť vždy premiantom – riešení, ktoré ešte v podmienkach Slovenskej republiky nikto nevidel, a ktoré (zväčša) vyspelý právnický svet nepozná. Občasné, symptomatické kroky vedľa súdov všeobecnej sústavy súdnictva prvoinštančnej úrovne nemusia byť problémom, pretože ich dokážu zhojovať odvolacie inštancie či opravné systémy v rozsahu apelácie, či kasácie. Ak ale k neuralgickým omylom dospieva najvyššia súdna inštancia v kompetenčnej senátnej rozhodovacej štruktúre, je potreba spozornieť – minimálne tak, ako keď rozhodnutie najvyššej súdnej ústavnej inštancie disentuje 6 členov pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. K. PL. ÚS 5/2021 z 12. mája 2021). Procesnoprávna náuka konštatuje, že súdny systém Slovenskej republiky je dvojinštančný v rozsahu sporového a mimosporového konania, a jednoinštančný v rovine správneho súdnictva. Ak “viera v svetlo” otvorila úvodné kontexty tohto krátkeho a kritického príspevku, potom verme vo všemohúcnosť poslednej inštancie – a teda nosiča svetla v podobe Ústavného súdu Slovenskej republiky. Tma môže pretrvať iba ak nikto nezažne. Ak sme poukázali na to, že kompetenčný senát nedokázal v tomto rozhodnutí prečítať a správne pochopiť zákonné pravidlá (ustanovenie § 8 ods. 1 ZoŠ), potom je otázne, ako je možné, že tieto pravidlá dokázal správne uchopiť a pochopiť NSSR v iných rozhodnutiach, či ako je možné, že im správne porozumeli súdy všeobecnej sústavy súdnictva prvoinštančnej ako aj odvolacej úrovne. Ak bolo problém navnímanie základných pravidiel Zákona o športe, ku následkom kritizovaného rozhodnutia sa radšej opätovne nevracajme. Absolútna tma pravdepodobne existuje. Je otázne, prečo keď sa už súdy zastabilizovali na prístupe a akceptácii právomoci alternatívnych orgánov v oblasti športu (dokonca) aj pri zamestnaneckých vzťahoch v oblasti športu, prichádza kompetenčný senát, judikuje názor v rozpore s názorom európskych autorít o existencii a právomoci tribunálov, neguje základné východiská 7 rokov účinného zákona o športe, a podkopáva autoritu už vyprodukovanej judikatúry.

Či dá stopku tomuto vecne nesprávnemu kompetenčnému rozhodnutiu najvyšších súdnych autorít strážca ústavnosti Slovenskej republiky, alebo až Európsky súd pre ľudské práva, či Súdny dvor Európskej únie – ukáže až čas. Obdobne ako sme tvrdili pri našom osobnom presvedčení neústavnosti ustanovania § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, či ustanovenia § 54a OZ, – ku ktorej sme presvedčení že dospejeme – zo sveta právnickej náuky a rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít musí byť tento názor – toto vecne nesprávne rozhodnutie – ak nie vyčlenené, tak pozmenené. Čo dodať na záver, snáď len to, že Atény bez sov si história predstaviť nevie.

Absolútnym záverom, pre porovnanie, predkladáme komplexnú argumentáciu Krajského súdu v Košiciach o právomoci orgánov ADR, a o systematike sporov v oblasti športu – to aj v zamestnaneckom režime – odkazujúc na skoršie rozhodnutie Krajského súdu v Prešove (sp. zn. 5Co/31/2019). Úsudok o precíznosti a koherentnosti argumentačnej línie si myslím, že urobí každý sám (sp. zn. 6Copr/9/2021 zo dňa 22. augusta 2022):

Zákon o športe v § 46 ods. 2 výslovne vymenúva ustanovenia ZP, ktoré sa aplikujú na právne vzťahy pri vykonávaní športu na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu. Medzi taxatívne vymenovanými ustanoveniami sa však nenachádza ust. § 14 Zákonníka práce.

Odvolací súd tu poukazuje aj na komentár Zákonníka práce autorov Švec M., Toman J. a kolektív autorov, nakladateľstvo Wolter Kluwer s.r.o., Bratislava 2019 k § 14 Zákonníka práce, v zmysle ktorého: „Právna norma ust. § 52 ods. 1 uvedeného nového Zákona o športe predstavuje akúsi generálnu klauzulu, v zmysle ktorej športová organizácia vykonáva v súlade s jej predpismi pôsobnosť v riešení sporov podľa ods. 2 nad osobami s jej príslušnosťou. …To znamená, že akékoľvek spory, ktoré vznikajú medzi športovou organizáciou a športovcom, budú primárne prejednávať orgány na riešenie sporov danej športovej organizácie“… „Ak teda vzťah medzi športovou organizáciou a športovcom bude vzťahom pracovnoprávnym, všetky spory z toho vzťahu vyplývajúce budú prejednávať a rozhodovať v zmysle ust. § 52 ods. 1 a ods. 2 nového Zákona o športe orgány danej športovej organizácie pre rozhodovanie sporov, čím je vylúčená právomoc všeobecných civilných súdov tak, ako ju predpokladá ust. § 14 Zákonníka práce. Napokon ust. § 14 ZP tiež nie je ani obsiahnuté v tzv. enumerácii podľa právnej úpravy zmlúv športovcov o profesionálnom vykonávaní športu v zmysle nového Zákona o športe, ktoré sa majú delegovane na tieto vzťahy aplikovať.“ ďalej: „Právna úprava nového Zákona o športe zakladá právomoc na rozhodovanie právnych vzťahov športovcov, ktoré sú vzťahmi pracovnoprávnymi, výhradne vo vnútri danej športovej organizácie bez možnosti, aby tieto spory rozhodovali či už rozhodcovské súdy, alebo súdy patriace do sústavy všeobecného civilného súdnictva…de lege lata sa pracovnoprávne vzťahy športovcov v zásade neprejednávajú v rámci všeobecného súdnictva…“

S poukazom na uvedené nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že Zákon o športe stanovil iba možnosť prejednávať spory uvedené v § 52 ods. 2 orgánom na riešenie sporov, vytvoreným v zmysle § 19 ZoŠ. V zmysle vyššie uvedených úvah odvolací súd má za to, že v prípade, ak takýto orgán je zriadený, iba tento disponuje právomocou v takýchto veciach (sporoch) rozhodnúť a tak, ako na to poukazuje žalovaný, rozhodovacia činnosť tohto orgánu musí predchádzať prípadnému rozhodovaniu všeobecných súdov, na ktoré má strana sporu možnosť sa následne obrátiť s civilnou žalobou o preskúmanie rozhodnutia takejto organizácie na riešenie sporov (čím je naplnená zásada, vyplývajúca z článku 46 ods. 1 Ústavy SR).

Krajský súd v Prešove v rozhodnutí sp.zn. 5Co/31/2019 (kde predmetom bol vzťah zo zmluvy týkajúcej sa športovej činnosti v zmysle z.č. 440/2015 Z.z. Zákona o športe) otázku právomoci všeobecného súdu už riešil a vyjadril názor, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Jeho úvahy možno uplatniť na prejednávanú vec, aj keď tu sa jedná o pracovnoprávny vzťah (nakoľko zákonodarca nevylúčil z aplikácie ustanovenia § 52 ZoŠ osobitnú skupinu pracovnoprávnych vzťahov). Krajský súd v Prešove vychádzal z úvahy, že ak národný športový zväz v zmysle zákona zriadi orgán na riešenie sporov, ktorého právomoc majú členovia národného športového zväzu povinnosť v zmysle vnútorných predpisov akceptovať a ak sa spor vyplývajúci z ich zmluvného dojednania týka športovej činnosti v zmysle ZOŠ, potom je nutné konštatovať, že je naplnená dikcia zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov, to v čl. čl. 1 základných princípov, ustanovení § 2 a ustanovenia § 3 zákona – a teda, že súdy všeobecnej sústavy súdnictva nemajú právomoc prejednať spor vyplývajúci z takto definovaného vzťahu. Komora SFZ pre riešenie sporov je preto orgánom, ktorý vylučuje právomoc všeobecného súdu konať vo veci, to v súlade s ustanovením § 3 CSP. Právna ochrana členov občianskych združení v zmysle účinného znenia z.č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov neobsahuje ustanovenia o možnostiach ochrany a obrany subjektívnych práv členov občianskych združení, tak ako tomu bolo v minulosti (zrušené ustanovenie § 15 tohto zákona). Napriek tomu však ochrana člena občianskeho združenia voči rozhodnutiam občianskeho združenia existuje rešpektujúc čl. 46 Ústavy SR. Krajský súd v Prešove má za to, že člen občianskeho združenia má možnosť napadnúť na všeobecnom súde až konečný výsledok takéhoto alternatívneho riešenia sporov – teda konkrétne rozhodnutie zákonom zriadeného orgánu. Stotožnil sa s názorom, že ak rozhodoval o právach a právom chránených záujmoch orgán v zmysle ustanovenia § 52 ZOŠ, právna ochrana člena združenia voči tomuto rozhodnutiu hovorí o nutnosti využitia žaloby v zmysle Civilného sporového poriadku. V prípade, ak rozhodoval orgán alternatívneho riešenia sporov v rozsahu disciplinárneho trestania podľa ustanovenia § 54 Zákona o športe v znení neskorších predpisov, člen občianskeho združenia bude pri snahe o ochranu svojich práv voči takémuto rozhodnutiu nútený použiť žalobu v zmysle Správneho súdneho poriadku. Nutnosť existencie takéhoto rozhodnutia je potrebné vnímať bez ohľadu na inštančnosť konania pred orgánmi národného športového zväzu, pričom jedno/dvoj – alebo viacinštančnosť takéhoto alternatívneho riešenia sporov nie je vylúčená. Vychádzal z úvahy, že o vylúčenie právomoci všeobecného súdnictva nejde v prípade, ak sa subjekty práva v rozsahu súkromnoprávnej autonómie a v zmysle princípu zákonnej licencie, podriadia v rozsahu konkrétneho právneho vzťahu pod orgán alternatívneho riešenia sporov (v tomto prípade v športe v prostredí národného športového zväzu je to Komora SFZ pre riešenie sporov). Uvedené platí, ak je tento orgán zriadený občianskym združením v zmysle zákona, a ktorý v zmysle zákona prejednáva a rozhoduje spory v konkrétnej oblasti spoločenských vzťahov. KS PO ďalej uviedol, že v prípade existencie alternatívneho riešenia sporov a v prípade existencie orgánu národného športového zväzu zriadeného na základe zákona nejde o vylúčenie právomoci všeobecného súdnictva, ale o tzv. delenú právomoc súdov a iných orgánov hovoriacu o tom, že právomoc súdov všeobecnej sústavy súdnictva môže byť na základe súkromnoprávneho aktu subjektov práva, alebo na základe zákona, zverené orgánu odlišnému od súdu všeobecnej sústavy súdnictva. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol práve takýmto vzťahom a odvolací súd uvádza, že práve z uvedených dôvodov spor vzniknutý medzi žalobcom a žalovaným nepatrí do prejednacej a rozhodovacej právomoci súdu, čo vecne správne posúdil aj súd prvej inštancie

Podľa odvolacieho súdu nebolo možné akceptovať ani námietku žalobcu, že v stanovách SZĽH nie je výslovne obsiahnuté dojednanie, že sa športovci (resp. športové organizácie a osoby s príslušnosťou k športovej organizácii) podriaďujú rozhodovacej činnosti orgánu na riešenie sporov, ktorý je zriadený národným športovým zväzom. Bez ohľadu na existenciu takéhoto pravidla v stanovách SZĽH, ako aj bez ohľadu na prípadné dojednanie v konkrétnej zmluve o profesionálnom vykonávaní športu, právomoc organizácie na riešenie sporov vyplýva priamo zo Zákona o športe v zmysle vyššie uvedených úvah.

Závery o nedostatku právomoci všeobecného súdu a o právomoci arbitrážnej komisie SZĽH, vychádzajúce z ustanovení Civilného sporového poriadku a Zákona o športe, nemôže spochybniť ani poukaz žalobcu na prípadné nedostatky, týkajúce sa odbornosti a kvality rozhodovania arbitrážnej komisie, nakoľko ani rozhodnutím súdu nie je možné zmeniť či zhojiť nedostatok právomoci všeobecného súdu, ako základnej podmienky, za ktorej môže súd vo veci konať a rozhodnúť. Prípadné nedostatky, týkajúce sa kvality rozhodovania, môžu byť iba predmetom následného prieskumu, ak žalobca rozhodnutie arbitrážnej komisie napadne žalobou v civilnom sporovom konaní. Nenáležitý je aj poukaz žalobcu na rozhodnutia všeobecných súdov v obdobných veciach, a to hneď z viacerých dôvodov. V prvom rade je potrebné uviesť, že rozhodnutia, na ktoré žalobca poukazoval, nie sú rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít (nepredstavujú judikatúru a nejedná sa o ustálenú súdnu prax), zároveň je potrebné uviesť, že v mnohých rozhodnutiach, na ktoré žalobca poukazoval, súdy síce rozhodli vo veci samej, teda prejednali spor bez toho, aby sa zaoberali otázkou právomoci všeobecného súdu (t.j. vôbec neuviedli úvahy, na základe ktorých dospeli k záveru o právomoci súdu). Taktiež je potrebné dať za pravdu žalovanému, že v prípadoch, kde súdy otázku právomoci neposudzovali a rozhodli meritórne napriek nedostatku právomoci, jednalo sa o vadu v konaní, nakoľko právomoc je nevyhnutné posudzovať ex offo, a to v ktoromkoľvek štádiu konania. Ani vo veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 6Co/134/2018 (na ktorú žalobca poukazoval) nebola riešená otázka právomoci súdu, keďže zák. č. 440/2015 Z.z. o športe nadobudol účinnosť 1.januára 2016 a v uvedenom konaní sa jedná o vzťah, ktorý vznikol na základe zmluvy o výkone športovej činnosti (hráčska zmluva), ktorá bola medzi stranami sporu dňa uzavretá 1.7.2007 na dobu určitú do 30.6.2012, pričom k predĺženiu doby platnosti zmluvy došlo dodatkom č. 5 tak, že zmluva sa uzatvára na dobu do 30.6.2015.

Odvolací súd na základe uvedených úvah dospel k záveru, že nie je daná právomoc súdu spor prejednať a rozhodnúť, preto neboli splnené procesné podmienky na rozhodnutie. Podľa § 389 ods.1 písm. a/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak neboli splnené procesné podmienky. Podľa § 391 ods. 1 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. Z citovaných ustanovení vyplýva, že jedným z taxatívne vymedzených dôvodov, kedy odvolací súd musí napadnutý rozsudok zrušiť, je ten, keď neboli splnené procesné podmienky. Procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a subjektov civilného konania, ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ súdneho konania vyplývajúci zo základných ustanovení Civilného sporového poriadku a patrí sem aj právomoc súdu. Na splnenie procesných podmienok prihliada súd kedykoľvek počas konania, preto na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd aj vtedy keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

Pokiaľ odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie z dôvodu, že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, súd konanie zastaví a postúpi vec orgánu, do ktorého právomoci táto vec patrí. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil vo všetkých výrokoch (vrátane výroku III., ktorý je závislým výrokom) a konanie v celom rozsahu (vrátane nárokov žalobcu z neplatného skončenia pracovného pomeru) zastavil. Zároveň rozhodol, že po právoplatnosti tohto uznesenia bude spor postúpený na konanie Arbitrážnej komisii zriadenej SZĽH ako orgánu, ktorý má právomoc predmetný spor prejednať a rozhodnúť. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP vychádza pri náhrade trov konania zo zásady procesného zavinenia, ktoré je aplikačne bezproblémovou zásadou. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v § 256 ods. 1 CSP znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaných.

Žalobca je pánom sporu, tzv. dominus litis, práve on určuje okruh strán sporu a má právo procesnými úkonmi ovplyvňovať začatie, priebeh a smerovanie celého súdneho konania. Žalobca podaním žaloby voči žalovanému inicioval začatie súdneho konania, a preto si musel byť vedomý aj zodpovednosti za podanú žalobu a zobrať do úvahy aj procesnúzodpovednosť strany konania (v danom prípade žalobcu) za výsledok konania, ktorá nachádza svoj odraz v rovine povinnosti nahradiť trovy konania. Žalobca, ktorý ako účastník zmluvného vzťahu s príslušnosťou k národnému športovému zväzu musel mať vedomosť, že na prejednanie veci je príslušný orgán SZĽH, a to Arbitrážna komisia SZĽH pre riešenie sporov, pod ktorého príslušnosť ako profesionálny športovec žalobca patrí.

Napriek uvedenému žalobca bol ten, kto inicioval celé sporové konanie, ktoré muselo byť, v dôsledku nedostatku právomoci súdu vec prejednať a rozhodnúť, zastavené. Zastavenie konania voči takémuto žalovanému musí súd posúdiť len tak, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania a žalovanému musí priznať nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

O problematike športu a judikatúry sa viedol v rámci rozsiahleho programu podnetný diskusný panel aj na medzinárodnej konferencii Šport a právo 2022na jej jubilejnom 10. ročníku. V diskusnom paneli “Šport a legislatíva” – v jeho samostatnej sekcii “Šport a judikatúra” padlo mnoho podnetných názorov. Obávam sa, že ani prvý konferenčný deň, ani druhý, a ani v časti priloženého videa od 46 minúty ale nenájdeme ani jeden, ktorý by korešpondoval s rozhodnutím kompetenčného senátu.

Autor: doc. JUDr. Jaroslav Čollák, PhD.