Národné športové zväzy disponujú decíznou právomocou, na základe ktorej môžu tieto subjekty svojimi decíznymi orgánmi rozhodovať o právach a právom chránených záujmoch fyzických a právnických osôb. Právny základ tejto decíznej právomoci je daný prioritne zákonom č. 440/2015 Z. z. Zákonom o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len “ZoŠ”), ako aj v zákone č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len “ZoZO”).
DECÍZNA PRÁVOMOC NÁRODNÝCH ŠPORTOVÝCH ZVÄZOV:
Orgány národných športových zväzov vybavené decíznou právomocou samozrejme – vylučujú právomoc všeobecného súdnictva, čo znamená, že súdy všeobecnej sústavy súdnictva by sa spormi medzi členmi zväzov nemali zaoberať titulom nedostatku právomoci, čo je už viacmenej konštantne potvrdzované judikatúrou (hokej, viacnásobne oblasť futbalu). Rozsiahlejší výklad k tejto téme sme poskytli vo vedeckej monografii Decízne systémy. Vzťahy súdnych a alternatívnych foriem prejednania a rozhodnutia sporov, avšak s istou dávkou zjenodušenia možno konštatovať, že (i) východisko o hybridnom charaktere národných športových zväzov (Krajský súd v Bratislave vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 6S/85/2018 zo dňa 18 marca 2021) produkuje záver o postavení národných športových zväzov ako (i) súkromnoprávnych entít ak rozhodujú spory o rýdzo súkromnoprávnych nárokoch, ako aj o ich postavení ako (ii) orgánov zájmovej samosprávy rozhoducujúcich v oblasti verejnej správy, teda ako orgánov verejnej správy. Ide predovšetkým o prípady, kedy národné športové zväzy rozhodujú o subjektívnych verejných právach svojich členov, alebo v prípadoch disciplinárneho konania kde zväzy disponujú decíznou právomocou vo vzťahu k verejným záujmom v športe.
Disciplinárne trestanie vykonávané národnými športovými zväzmi sa považuje za rozhodovanie národných športových zväzov ako orgánov verejnej správy, nakoľko tieto združenia majú postavenie (i) orgánov záujmovej samosprávy (ii) rozhodujúcich v oblasti verejnej správy. Je prirodzené, podľa nášho názoru, že žaloby voči týmto rozhodnutiam musia smerovať do správneho súdnictva – čo viacnásobne potvrdil aj samotný Najvyšší súd Slovenskej republiky (NSSR, sp. zn. 4 Asan/25/2018, opätovne Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 10Asan/15/2019 zo dňa 30. júna 2019). Za kľúčový argument považujeme to, že tieto decízne orgány národných športových zväzov rozhodujú o subjektívnych verejných právach svojich členov. Ak je rozoberanou témou súdny “prieskum” rozhodnutí národných športových zväzov vydaných v disciplinárnom trestaní, dlhodobo máme za to, že tento nie je možné vykonať v rozhodcovskom súdnictve, nakoľko disciplinárne trestanie z právneho hľadiska nie je možné považovať za objektívne arbitrabilné.
CHARAKTER SPOROV AKO KĽÚČOVÝ PRVOK SÚDNEHO PRIESKUMU:
Vnútrozväzové spory sú považované generálne za súkromnoprávnu vec, pričom ak rozhodoval o týchto nárokoch zväzový orgán vybavený decíznou právomocou, žaloba voči týmto rozhodnutiam smeruje do civilného sporového súdnictva. Je však potrebné citlivo vyhodnocovať charakter prejednávaných sporov, pričom posledným a zásadným rozhodnutím je uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Cdo/124/2019 zo dňa 22. apríla 2021, ktoré rozhodovalo o zrušení rozhodnutia národného športového zväzu o vylúčení člena zo zväzu. Ide o typické rozhodovanie vrchnostenského charakteru, ktoré má dopad na verejné subjektívne práva člena združenia, nakoľko jeho vecná stránka (vylúčenie) má vplyv na samotnú možnosť subjektu vykonávať športovú činnosť, rovnako ako by tomu bolo v prípade, ak by napríklad zväz neumožnil registráciu fyzickej osoby do pozície trénera, rozhodcu, športovca a pod. Podľa nášho názoru, ktorý prezentujeme dlhodobo (bližšie pozri: Konanie vo veciach politických práv : § 375-411, piata hlava, štvrtá časť / Jaroslav Čollák, Anita Filová, Eduard Korpáš. – recenzované. In: Správny súdny poriadok. – Praha : Nakaldatelství C.H. Beck, 2018. – ISBN 9788074006784. – S. 1453-1541) nejde o žiadne súkromné právo týchto osôb, ale o subjektívne verejné právo na výkon športovej činnosti, a teda na výkon povolania, zamestnania a pod.
Predmetný prístup potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, čo je potrebné jednoznačne privítať, avšak je potrebné poukázať na ďalší kontext tohto súdneho rozhodnutia – súd identifikoval (i) konferenciu zväzu ako (ii) orgán občianskeho združenia s (iii) decíznou právomocou, čo fakticky rozširuje argumentáciu o existencii orgánov na riešenie sporov zväzov výlučne v rozsahu ustanovení §§ 52 – 54 zákona o športe. Z argumentácie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyberáme:
S účinnosťou od 1. júla 2016 došlo k zrušeniu § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. bez náhrady. Zrušením daného ustanovenia však nebola odstránená možnosť obrátiť sa na súd, pretože táto je daná vo všeobecnosti. Lehota na podanie návrhu na súd a určenie vecnej príslušnosti súdu následne vyplývajú z povahy návrhu na súd, ktorý sa odvíja od povahy rozhodnutia orgánu združenia. To znamená, že ani zrušenie § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. vo svojej podstate neznamenalo zmenu právneho stavu v tomto smere. Inými slovami, ak rozhodnutie orgánu združenia má aspoň čiastočne vrchnostenskú povahu, ktorá sa týka individuálnych práv a povinností účastníka tohto združenia aspoň sčasti s presahom na jeho základné práva a právom chránené záujmy, môžeme hovoriť o záujmovej samospráve a preskúmanie daného rozhodnutia by sa malo uskutočniť vo sfére správneho súdnictva.
I keď je variabilita obsahu rozhodnutí orgánov združení ako i samotného charakteru združení veľmi široká, možno za vrchnostenské rozhodnutie považovať aj také rozhodnutie, ktoré vylučuje zo športového združenia jeho člena, čím tento stráca právo účasti na takých športových činnostiach a aktivitách domáceho alebo medzinárodného rozsahu, ktoré sú nevyhnutne spojené práve s členstvom v predmetnom športovom združení. Takéto rozhodnutie má totiž jednoznačný dopad na subjektívne práva vylúčeného člena združenia, pretože vo svojej podstate neguje jeho možnosť vykonávať športovú činnosť na profesionálnej úrovni, resp. následne umožňuje danému členovi venovať sa príslušnej športovej činnosti len rekreačne.
Keďže uvedené konečné rozhodnutie orgánu združenia má povahu rozhodnutia orgánu záujmovej samosprávy ako podskupiny orgánov verejnej správy, je na preskúmanie jeho zákonnosti príslušný správny súd de lege lata v konaní o všeobecnej správnej žalobe (§ 177 a nasl. SSP). Naopak, ak by išlo o také konečné rozhodnutie združenia, ktoré by vyššie opísaný presah na subjektívne právo nemalo, resp. by malo výlučne súkromnoprávny charakter (napr. zmena výšky členského poplatku), bol by na rozhodnutie príslušný súd de lege lata konajúci v civilnom sporovom konaní (§ 3 CSP).
V záujme efektivity ďalšieho konania dovolací súd nad rámec uvedeného dopĺňa, že postup Konferencie žalovaného, ktorá 29. mája 2016 rozhodla o vylúčení žalobcov, nemožno považovať za správny. Súdy nižších inštancií aplikovali na prejednávanú vec (aj) § 22 ods. 2 zákona č. 440/2015 Z. z., podľa ktorého o neprijatí za člena národného športového zväzu alebo o vylúčení člena z národného športového zväzu rozhoduje najvyšší orgán; o vylúčení člena môže rozhodnúť aj disciplinárny orgán na základe závažného disciplinárneho previnenia. V tejto súvislosti však treba vziať na zreteľ aj prechodné ustanovenie § 102 ods. 1 zákona č. 440/2015 Z. z., podľa ktorého národný športový zväz je povinný zosúladiť svoje stanovy a predpisy upravujúce disciplinárne konanie a konanie o sporoch, ktoré uskutočňujú jeho orgány, a predpisy podľa § 5 ods. 3 a 4 s týmto zákonom najneskôr do 30. júna 2016. Vzhľadom na priebeh Konferencie sa nemožno odvolať na Čl. 10 bod 10.3 písm. i/ stanov zo 6. septembra 2014, podľa ktorého do výlučnej pôsobnosti Konferencie patrí rozhodovanie o ďalších otázkach, ktoré zákon alebo stanovy zahŕňajú do pôsobnosti Konferencie. Obsah zápisnice z Konferencie žalovaného z 29. mája 2016 preukazuje, že k schváleniu návrhu zmien stanov žalovaného došlo až po prijatí rozhodnutia o vylúčení žalobcov Konferenciou, ktorá v rozhodnom čase takouto kompetenciou nedisponovala. Smerodajný tak bude § 3 ods. 3 zákona č. 83/1990 Zb., v zmysle ktorého práva a povinnosti člena združenia upravujú stanovy združenia. V tomto prípade to budú teda stanovy žalovaného zo 6. septembra 2014, ktoré boli platné v čase prijatia rozhodnutia o vylúčení žalobcov a ktoré v Čl. 6 bode 6.5 jasne vymedzovali, z akých dôvodov zaniká členstvo u žalovaného. Zánik členstva vylúčením na základe rozhodnutia Konferencie žalovaného medzi upravenými možnosťami absentuje. V ďalšom konaní bude preto nevyhnutné reflektovať aj uvedené skutočnosti.
V tomto smere je zaujímavé poukázať na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove (sp. zn. 6S/36/2021 zo dňa 31.8.2021). Tento v reakcii na vyššie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu (Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 16. októbra 2018 sp. zn. 11Co/51/2018 a rozsudok Okresného súdu Poprad z 26. februára 2018 č. k. 10C/157/2016-340 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Poprad na ďalšie konanie) po ktorom mu Okresný súd Poprad ako dovtedy rozhodujúci civilný súd postúpil vec na prejednanie v zmysle SSP, judikoval záver o tom, že ak (i) žaloba voči zväzu napadla na súd ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, (ii) prijatie zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (iii) neznamená, že tento spor sa má (iv) dokončiť na krajskom súde (Prešov) v zmysle zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku, ale má pokračovať v zmysle (v) zachovania zásady perpetuatio fori (vi) titulom okamžitej aplikability SSP (ustanovenie § 491 ods. 1 SSP). Vecnú príslušnosť okresného súdu založilo ešte do 30. júna 2016 účinné ustanovenie § 15 zákona o združovaní občanov (83/1992 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov)
- Ustanovenie § 15 Súdna ochrana
- (1) Ak člen združenia považuje rozhodnutie niektorého z jeho orgánov, proti ktorému už nemožno podľa stanov podať opravný prostriedok, za nezákonné alebo odporujúce stanovám, môže do 30 dní odo dňa, keď sa o ňom dozvedel, najneskôr však do 6 mesiacov od rozhodnutia požiadať okresný súd o jeho preskúmanie.
- (2) Návrh na preskúmanie nemá odkladný účinok. Súd však môže v odôvodnených prípadoch výkon napadnutého rozhodnutia pozastaviť.
Z argumentácie Krajského súdu v Prešove vyberáme:
Z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadreného v uznesení sp. zn. 5Cdo/124/2019 zo dňa 22.04.2021 vyplýva, že keďže žaloba bola podaná na súd dňa 17. júna 2016, teda podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. v znení účinnom do 30.06.2016, bol a stále je na prejednanie a rozhodnutie veci príslušný okresný súd ako správny súd, aj napriek zmene právnej úpravy po 01.07.2016, v súlade so zásadou perpetuatio fori (§ 9 ods. 1 SSP), ktorá vyjadruje trvanie súdnej príslušnosti určenej v čase začatia konania až do skončenia konania bez ohľadu na neskoršie zmeny okolností, ktoré sú inak pre určenie príslušnosti rozhodné. Nemení sa ani zákonne založená vecná príslušnosť počas trvania konania, hoci by sa zmenili okolnosti, ktoré boli pôvodne rozhodujúce pri jej určení.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd aj neprávne postúpil vec krajskému súdu, pretože v čase podania žaloby na okresný súd bol vecne príslušný ako správny súd na jej prejednanie a rozhodnutie a aj napriek zmene právnej úpravy v súlade so zásadou perpetuatio fori a ust. § 9 ods. 1 SSP vecná príslušnosť okresného súdu po zmene procesných predpisov po 01.07.2016 zostala stále zachovaná.
KOMISIA PRE REKODIFIKÁCIU OBČIANSKEHO PRÁVA:
Bohužiaľ, rozhodovanie decíznych orgánov zväzov Komisia pre rekodifikáciu občianskeho práva nevníma komplexne, čoho výsledkom sú čiastkové informácie zverejňované postupne. Veríme, že návrhy úpravy rozhodovania orgánmi právnických osôb v komplexe pre oblasť občianskeho práva nebudú v absolútnom rozpore s už tvorenou a komplexnou judikatúrou.
Zdá sa však, že komisia disciplinárne trestanie orgánmi zväzov nechápe ako rozhodovanie orgánov záujmovej samosprávy v oblasti verejnej správy, čím bohužiaľ ignoruje (i) existenciu verejných subjektívnych práv členov združení, (ii) monopol ktorý vyplýva týmto subjektom (národným športovým zväzom) pri decíznych právomociach disciplinárneho trestania, čím komisia bohužiaľ potvrdzuje istú nevedomosť a neznalosť vzťahov v oblasti športu.
